PRÍBEH - 18

Sbírka: PRÍBEH MUŽA, KTORÝ SI PÍSAL PO ZEMI ...

Cesta k prameňu

„Mohol som predpokladať, že ma tu budeš čakať. Si predsa OSUD, vedel si, že sem prídem,” snažil sa mu zalichotiť, keď sa stretli.

„Stále si ešte len nechápavý tvor, bez poznania. Prečo ničomu nerozumieš ? To chváliš aj svoj tieň, ktorý vidíš pred sebou, že pozná kam pôjdeš ?“

Neodpovedal. Obaja ostali mlčky stáť a už zakrátko si uvedomil, že kam teraz ísť ďalej, nebude veru jednoduché určiť. Všade dookola sa rozprestierala šedá rovina a rovnomerne šedý sa javil aj nekonečný obzor. Nikde nič, čo by aspoň náznakom ukazovalo, či umožňovalo rozhodnúť sa, kam ísť, či neísť. Ani svetlo naokolo nevrhalo tieň, ktorý by sa mu mohol stať akým takým usmernením.

Aj to je asi ďalšia úloha, ktorú treba vyriešiť, aby došiel k prameňu. Má zmysel sa opýtať svojho spoločníka ? Zrejme nie, určite mu neodpovie priamo. Iba ak posmešne dajakú nič nehovoriacu odpoveď. Ako by som odpovedal na jeho mieste, pomyslel si. Ak ti je súdené prísť k cieľu, tak prídeš, ak nie, tak neprídeš... áno, to by bola strohá a nič nehovoriaca odpoveď jazdca na všetky zvedavé otázky, kam sa pobrať.

Opakoval si svoju vymyslenú odpoveď. Aj keď ho neusmerňovala kam ísť, dávala mu na krátke chvíle pocit, že k niečomu dospel. Kam teda ísť..., zamyslel sa.

Na niektoré otázky sa odpovede vynoria nečakane. Prestal postávať a pobral sa vpred. Jazdec mlčky išiel za ním, no po nejakej dobe, keď videl jeho rozhodný krok, prehovoril :

„Mojou úlohou je teraz opýtať sa, či vieš, prečo ideš práve týmto smerom.”

„Viem. Ak mi je súdené prísť k prameňu, tak k nemu prídem, nech pôjdem kamkoľvek. A ak nie, tak kamkoľvek sa vyberiem, tak neprídem. Ale ja verím, že mám k nemu prísť.”

„Tak predsa len nie si až taký nerozumný... Áno, máš pravdu. K miestu kam ideme je dokonca súdené dôjsť nakoniec každému. Každý sa tam raz bude musieť dostaviť a... “

Nedopovedal. Pred nimi sa v diaľke začal vynárať vrch.

Onedlho ho aj spoznal, bol to vrch v kopcoch stratených chrámov. Tie však teraz neležali v jeho krajine, ale vyčnievali z nekonečnej šedej roviny. Netrvalo dlho a prišli k nim.

Cez hraničný les prešli známym chodníkom. No už pri prvom pohľade na krajinu zistil, že nie všetko bolo také, ako si pamätal.

Po svahu vrchu chrámu večného života uvidel stekať vodu potoka. Na úpätí mizol v otvore jaskyne, do ktorej vstúpil na začiatku svojho putovania. Nespoliehal sa na schopnosť jazdca čítať myšlienky, prvú otázku, čo ho napadla, sa spýtal priamo : „Keby som v jaskyni alebo na ostrove zlyhal, vyhol by som sa zlatému mestu ?“

„Áno a doteraz by som ťa v ňom čakal.“

Jazdec ho ale nenechal dlho premýšľať nad úvahami, čo by sa teda stalo alebo nestalo :

„Asi ti je už jasné, že prameň večného života je na vrchole, v chráme večného života. Niekto ho nazýva aj chrámom osudu, lebo sem na úpätie totiž nakoniec príde každý. Aj tí, čo na večnosť neveria, si raz určite vytočia prázdne políčko. Tak zistia, že sa mýlili. No aj im je nakoniec umožnené, aby išli k tomu prameňu.“

„A ak sa rozhodnú neísť ?“

„Tak ich pohltí zánik a zabudnutie tu na pláni. Prichádza vždy na konci jednotlivých vekov, nečakane ako potopa čierneho ohňa siahajúca až po vrchol kopca. Len ten, kto dôjde až k vrcholu a napije sa z prameňa, tomu unikne...”

„A čo bráni vystúpiť až k prameňu ?“

„Zistíš sám. No ťažoba a únava tvojho tela to určite nebudú ...”

Po posledných slovách sa jazdec uškrnul a zmizol.