V moldavskej stepi 95.

Anotace: Stefania

- Mám ukrajinské priezvisko, končí sa na –ciuc, respektíve –čuk, avšak odjakživa som Rumun, pôvodom z Cernauti. Teraz si to predstavte opačne, napríklad svetoznáma „ukrajinská“ speváčka Sofia Rotaru, je Moldavanka z Maršincy v Černovickej oblasti. Predkovia po otcovi si boli kedysi poukrajinštili pôvodné Rotaru na „Rotar“ a rovnako slávna kolegyňa z pódia Edita Pjecha jej svojho času poradila, aby vrátila svojmu priezvisku pôvodnú podobu, pretože spieva ukrajinské a ruské piesne s neprehliadnuteľným moldavským akcentom a bude to o to zaujímavejšie. Rozrozprával sa bodrý chlapík, ktorý spolu s manželkou náhodne odchytil ma na zastávke mestskej hromadnej dopravy a pozval prenocovať k nim. Šiel som práve utrmácaný zo železničnej stanice a oni z večerného predstavenia v divadle. Nezištná pomoc neznámeho neznámemu, v jeho domovine – vec zrejme prirodzená ako dych.
- Á, to je pravda, spomínam si, bol som ju dávnejšie požiadal po jednom koncerte u nás o interview pre isté médium. Zo všetkých bývalých sovietskych speváčok bola skutočne najexotickejšia. Odvetil som na úvodné slovo do diskusie môjho hostiteľa Dimitrie.
- Celá Európa je jeden kotol a tá východná obzvlášť. Predstavte si riadne okorenený borš, inak ani predstavovať si ho nemusíte, lebo žena nám ho bude servírovať po polnoci na stôl.
Naozaj, imaginácia nebola potrebná, lebo odkedy sme prišli na byt, nevychádzala z kuchyne a šíriace sa vône čerstvo pokrájanej zeleniny sľubovali napriek nesmiernej únave neobyčajný a zaiste nečakaný kulinársky zážitok. Rumuni poznajú borš (bez „č“ na konci slova) v rôznych podobách. Je to borš de miel, de fasole, de sfecla, de cartofi, cu taitei de casa, de perisoare... V podstate borš je výraz pre základnú kyslú, tekutú ingredienciu, v ktorej sú kvasené pšeničné, či jačmenné otruby a repa.
- Moja si dáva prísne záležať na tom, aby bol pravý moldavský, lebo ten sa byľku líši od iných. Predstavte si, že jednotlivé suroviny treba dusiť oddelene a až na konci zmiešať, aby nezanikla mnohorakosť chutí. Počas varenia sa sústavne odstraňuje pena. Nakoniec ju dochutíte octom, paradajkovou šťavou s cukrom, okoreníte zmesou z bobkových listov, čierneho korenia, soli a nasekaných byliniek. Ešte pridáte predvarené, čo najjemnejšie nakrájané domáce rezance a po odstavení z ohňa čerstvo odtrhnutý ľubovník. A je to.
- Urobím vám borš, o takej pol jednej by mohol byť. Určila termín neskorej večere domáca pani.
- Viete, Petru, ona nie je tunajšia Rumunka, ale originál z Odessy. Mnohé iné susedné mestá tam, na sever od Čierneho mora, založil ruské knieža Potemkin, Grigorij Alexandrovič. Pokrstili ich Cherson, Jekaterinoslav, Nikolajev. Kebyže v dnešnom názve Dnipro boli zachovali aspoň pôvodný sufix v podobe Dniproslav, čo by sa stalo? A Nikolajev bolo stáročia pôvodné meno mesta, prečo je to potom Mykolajiv? Veď cárovná Katarína Veľká nebola Ruska, ale Nemka, tak čo prekážalo desovietizačnej názvoslovnej komisii v roku 2016 vrátiť Dnepropetrovsku originálny názov?
- Nepoviem inšie, akože Olbrachtov Nikola Šuhaj loupežník – jasný Nikola. Pokrčil som plecami.
- Kto vie, čo by na to povedal robot s ľudským zmýšľaním, teda umelá inteligencia. Dodal som zamyslený.
- Rumunčina si to tiež s modernizáciou odskákala poriadne. Žiadne „Rominia“, ale „Romania“. Nech človek si zvyká aj na prekotnejšie zmeny, povážte len, také „eu sint“ zmenilo sa na „eu sunt“ – ja som. Na to naozaj nemali siahať, píli mi to uši, soptím hnev. Zmučili tú našu rodnú reč na nepoznanie, horšie ako za „odata, odinioara“ plošnej sovietizácie všetkého možného, okrem iného i takzvanej úradnej reči „moldavskej“ za čias štátneho útvaru Republica Sovietica Socialista Moldoveneasca.
- Ponúknite sa, toto sú „mucenici“. Stefania podávala nám zatiaľ, do času, dobre vyzerajúci dezert v podobe nafúknutej ležatej osmičky.
- Zaliať ho môžete pohárom vína, otvorili sme včera „feteasca neagra“. Postavila na stôl fľašu moku s ohromným potenciálom.
Pochutnávajúc si na „mučeníkoch“ nedalo mi neopýtať sa na pôvod tohto skvelého kvázi-kozonaku, potretého medom s orechovou posýpkou. Dozvedel som sa, že 8. marca nie je len MDŽ, ale aj sviatok štyridsiatich mučeníkov z arménskej Sebasty, ktorých cisár Licinius po tom, čo odmietli obetovať bohom, nechal celú noc na mraze, aby ich potom dal pre zmenu navyše upáliť.
Hodovali sme do pol tretej v noci a Stefania zožala sériu „dupieľ“ pretože borš sa po pravde nesmierne vydaril. Po jedle, dávkovane a po bratsky, nalievala sa „rakia“ a susedov v bytovke našťastie ani nenapadlo zakročiť proti hluku, keď sme na striedačku zaspievali zopár „pijanských“. Napokon naučil som sa populárny popevok z „Parlapapup“, od notoricky presláveného ansámblu Taraful Haiducilor rozmarnú ľudovú pieseň „Sa va spun de un bautor“. Pospali sme ako drevá a ráno veruže priskoro svitalo. Abstinujúca jednotka, starostlivá Stefania nás, viac-menej ešte dosť unavených, vyprevadila autom, muža do práce a mňa k čerpacej stanici na výpadovku z mesta. Dimitrie mi venoval na rozlúčku pollitrovú sklenicu „Vin pelin“ ako liek, že to pomáha na všetko a paradoxne i vytriezvieť. Zakýval som láskavej panej opakovane a pobral sa predlhokánskou Strada Agriselor opačným smerom. Kým som zistil, že som si nechtiac pomýlil svetové strany, bolo už pravé a nefalšované ráno, na čo rozhodol som sa radšej, koľko – toľko, dospať noc na lavičke v prímestskom parku...