xxx

Mám strach, v zlatom koči ma vezú na smrť,

prekrásne biele šaty, lesk diamantov vo vlasoch,

hrdlo zdobí náhrdelník ťažký ako slučka obesencov,

na zápästiach sa trblietajú náramky ako živé okovy.

 

 

Vôbec sa nelíšim od odsúdených žobrákov.

Aj pocit mám rovnaký, srdce mi zviera úzkosť.

Prstene cinkajú o seba, budúci manžel ma už čaká,

trasiem sa, bojím sa budúcnosti, jeho hrad je ponurý.

 

 

Nemám dosť síl vzoprieť sa jeho vôli, som len žena.

Koč hrkoce po kamennom moste, už počujem vŕzganie

pántov na vysokej bráne, odvážim sa pozrieť z okienka,

len ohne osvetľujú hrad, bránu otvára neviditeľná sila.

 

 

Koňom z papúľ pena odlieta, kopytami nervózne hrabú,

utečiem, len čo koč zastaví, v hlave mám rôzne myšlienky.

Mesiac osvetľuje nádvorie, ďalšie ohne horia po obvode hradu.

Vystúpim sama, nikto ma nečaká, len hmla sa usadila okolo nádvoria

 

 

Kočiš okamžite odchádza. Zahliadla som jeho tvár, pripomína umrlca.

Pozerám za vzďaľujúcim sa kočom, obklopila ho neprirodzene hustá hmla,

opäť ten vrzgot pántov, zarýva sa do morku kostí, stojím sama na nádvorí.

Kde sú sluhovia, slúžky, márne sa otáčam dookola, v diaľke zahúkala sova.

 

 

Smutný príchod nevesty do nového domova, nuž vyberiem sa k jediným dverám.

Položím dlane na ťažké drevo, klopadlo vyzerá veľmi záhadne, hlava démona.

Z celej sily zatlačím, prečo sa nedajú otvoriť? Moja námaha je márna.

Zrazu ľadový vietor zafúkal, hmlistý opar sa roztrhal na kusy.

 

 

Za nádvorím sa úzka cestička vinie, niečo ma láka po nej prejsť.

Stále nikto neotvára, čo sa to deje? Odrazu stojím na cestičke, kam vedie?

Hmla sa mi zdá byť zvláštna, trblietavá, akoby pulzovala.

Cítim chlad, bolesť pri srdci, žiaľ, nerozumiem tomu, moje stopy miznú.

 

 

Opäť ma zahalí striebristá hmla, mal si ma čakať, pane.

Nepočujem svoj dych, svoje stopy nevidím v zemi,

oči mám hrôzou rozšírené, počujem tichý hovor ako modlitbu.

 

 

Už ho vidím, srdce mi poskočí, tak tu si, môj budúci pane,

prečo ma nevítaš? Tu som, čo ma nevidíš? Tvoje pery šepkajú moje meno.

Kľačíš, až teraz hrôza zovrie celé moje telo, stojím za tebou,

hmla sa trhá, mesiac svieti neprirodzenou žiarou, vidím svoje meno

vytesané do náhrobného kameňa, položil si ružu na čerstvý hrob.

 

 

Počujem ťa šepkať smutný príbeh, čakal si budúcu ženu, no kone sa splašili,

koč sa zrútil do priepasti, nebolo mi pomoci,

bála som sa svojej budúcnosti, teraz ležím v studenej zemi.

Odchádzaš, pane, ďalší koč hrkoce na nádvorí.

 

 

Nočný vietor úplne odvial hmlu, vidím veľa suchých ruží.

Naposledy otočíš svoju umrlčiu tvár, nemiloval som, zašepkáš.

Nevesty mi vozili v zlatých kočoch, no priepasť všetky zabila.

Môj nešťastný osud pokračuje ďalej... Nikdy nekončí