LÁSKA NIE JE VECOU PRE MŇA...

LÁSKA NIE JE VECOU PRE MŇA...

Pero v ruke, na papier si čaká,
Atrament na stole, no oči v iný smer,
Oproti mne čiasi dokonalosť láka,
Je divoká, plachá ako nepolapiteľná zver...

Hárok listu, jej meno hrdo nosí,
Radosť tým, čo majú možnosť s ňou byť,
I samotné zrkadlo, jej odraz v sebe prosí,
Stelesnenie krásy, treba chrániť a ctiť...

Tie oči temné, i hnedé a záhadné,
Sú hlbšie než to slepé dno studne,
To telo tak krásne, jak mačka pôvabné,
Jediný pohľad a človek nikdy nezabudne...

Ten smiech, sladší ako lesný med,
Hladké pery, sťa pierko z holubice,
Tesáky biele, čisté, uhasia hneď smäd,
V jej tmavých očiach sa topia jej zrenice...

Dokonalosť je, od päty po ramená,
Je jasné umenie Afrodity a Niké,
Jej meno čisté víťazstvo znamená,
No jej srdce ako ten býk divoké...

A ten hlas tichý, jej slová skrytý taj,
I tie vlasy, prepletené ako vinič,
Tie kučery divé, vlny neskrotné to vraj,
Je umením Afrodity, či jej dedič?

No keď slnko zapadne, a svetlo zhasína,
Môže byť krása, pôvab i umenie,
Moju skutočnú túžbu, zrkadlí hladina,
Moje srdce patrí inej, i cez každé utrpenie...