Písmak 3. časť z 3

Písmak 3. časť z 3

Anotace: pokračovanie Písmak 2... Zrazu Jao vyskočil a s bledou tvárou vykríkol: „Eaa, nie! Daj to dole! Nešťastnica, to nie je žiadna ozdoba!“ Cvak.

Sbírka: Svet bielej vrany

Počujem krákanie vrán.

Pomaly otváram oči.

Sme pod stromom pri rieke. Okolo ležia naši mŕtvi bojovníci. Tu sme sa votrelcom z východu v zbrani postavili. Kto kradmou rukou siahne na našu slobodu...

 

Mesačný svit zalieva bojisko. Bol to krutý boj.  Mŕtvi ležia tak, ako ich smrť stretla.

Zajali ma.  Z rán mi tečie krv a bolí ma tvár, kam mi Avar zaťal  mečom, trasiem sa od bolesti a zimy. Malá Ladka z hradiska pri Rieke, ktorá v bojoch ako Čarodejka viedla bojovníkov proti dobyvateľovi, už nie je.

 

Nemám žiadnu zbraň. Nemám na sebe žiadne oblečenie, všetko zo mňa strhli. Len malý kúsok krvavej handry mi kryje lono. Som zajatkyňou s ťažkým železným kruhom na krku na spoločnej reťazi s mužmi,  ženami a deťmi... Vidím krvavé rany mojich spolubojovníkov z posledných bojov. Všetci sú ticho, so sklonenou hlavou, v očiach smútok, beznádej, akoby z nich vyprchal život. Ostatných, ktorí nevládali ísť cestou otroka, starých,  aj tých ťažko ranených, pobili. Aj malé deti. Nemali s nimi zľutovanie. Naše zotročené deti, ktoré prežili tento masaker, neplačú. Už nemajú slzy. Stali sme sa otrokmi.

Cítim ich bolesť. Cítim sa pokorená, bez života.

Aký bude môj, náš ďalší osud?  Otroctvo, alebo smrť na popravisku?

 

Som otrokyňa.  Nie!

Nie!

NIE!!!

Som bojovníčka!

 

Dvíham hlavu, pozriem na strážcov.

 „Porazili ste nás, ale náš ľud  žije! Bude  žiť slob...“ - silný úder avarskou palicou ma umlčal. 

„Mlč,  otrokyňa! Nemáš žiadne práva. Budeš ticho a poslúchať! Hovoriť môžeš, len keď ti to my dovolíme! Ste otroci. Nemáte žiadne práva. Stratili ste právo na slobodu, na vlastný život, na lásku. Pre svet už nie ste slobodní ľudia.  Pre svet už nežijete. Pre svet ste otroci. .  Môžeme s vami robiť, čo chceme,  už nie ste ľudia, ste menej ako zver, ste vec, majetok svojho pána. Vec, ktorá musí poslúchať. Patríte nášmu avarskému kaganovi. Navždy.“

 

Nosím otrocký obojok, symbol poroby, zotročenia človeka. Som vec, už nie som človek.

Som vec!

V mysli počujem slová „Takto kedysi žili ľudia. Jedni vládli, iní im v podrobení slúžili, aj keď chceli byť slobodní, nemohli.  Páni vládli aj nad ich životmi.  Nosíš otrocký obojok, symbol poroby, zotročenia človeka. Si vec, nie si človek. Si vec!“

Som vec, už nie som človek.

Som vec! Keď dvihnem zrak zo zeme, alebo dokonca sa pozriem strážcom do tváre, hneď nám palicami zabubnujú po telách. Všetkým otrokom do jedného. Nielen mňa trestajú, všetci, ale aj deti dostanú bitku. Nehľadajú vinníka, vinní sme všetci. Keď hneď nevstaneme, nejdeme tak rýchlo, ako chcú oni, sme pre nich neposlušní,  je im jedno, kto bol neposlušný a kto nevládal, potrestaní palicami sú všetci. Netrestajú jedného, trestajú všetkých za jedného. Bez výnimky.

 

„Búriš sa? Otrokyňa! Nechceš sa podrobiť? My ťa zlomíme, budeš nám lízať nohy! Všetkých vás zlomíme!“

 

„Nie!“ Pozriem hrdo na strážcov, „mňa nezlomíte!  Aj keď máte moje telo v reťaziach, som slobodná. Moju myseľ nepokoríte! Náš ľud si nikdy nepodrobíte„

 

„Tebe nestačilo? Si obyčajná otrokyňa! Teraz už nie si žiadna náčelníčka! Otrokyňa! Ak neposlúchneš...“ kopú do mňa, bijú palicou.

 

„Zadržte! Priviažte túto drzú otrokyňu  ku stromu a dajte 30 rán bičom. Všetkých otrokov nažeňte okolo, nech jej krv strieka na nich, nech vidia, čo ich čaká, ak nebudú poslúchať! zaznieva tvrdý hla. Ak prežije, dajte jej ťažké okovy na nohy a ruky pripútajte k obojku!  Dajte ju  prvú na reťaz, nech vedie svojich do otroctva. Za svoju drzosť, každý večer, až kým neprídeme do Hrinku, dostaneš 20 rán bičom.

 

Veliký Kagan rozhodne, či len teba, alebo všetkých popraviť.  Budeš sa v kotli variť, budú ťa rezať, kone ťa budú trhať, ak tak Veľký Kagan rozhodne a tvoju hlavu bez očí na kopiji v čele nášho vojska budú niesť...  Budeš sa strachom plaziť! Budeš trpieť, otrokyňa, za svoju drzú neposlušnosť!“

„Netáraj tyran,  bi, pokiaľ vládzeš, radšej zomriem, než byť otrokom.“

„Drzaňa! Pridajte jej ešte 20 rán bičom!“

 

Visím za ruky na strome. Palcami nôh sa dotýkam môjho meča, ktorý mi na posmech položili k nohám. Avarská krv na ňom zaschla. Cítim jeho bôľ. Posledným pohľadom sa lúčim so spolutrpiteľmi. Čaká ma krutá smrť zbičovaním. Boja sa pozrieť na mňa. Len deti, tieto naše predčasne zostarnuté deti, ktoré svoje detstvo zajatím, v otroctve stratili, ľútostivo ustráchano sa so mnou očami ticho lúčia.

Vodca Avarov sa studeným pohľadom čiernych očí rozhliadol po otrokoch...

„Tamtú malú zoberte z reťaze. Dáme jej ochutnať smrť bičom ako prvej, pred tebou veľká Čarodejka, Zachráň jej život, popros, aby si smela nosiť otrocké okovy. Ak tak urobíš, na jednej reťazi spolu pôjdete v čele. Pokor sa, podrob sa nám. Ak tak nespravíš, pozeraj sa na jej bolesť, na jej krv, na jej zomieranie. Potom teba a ďalších...“ krvavým zrakom sa rozhliada okolo.

Dievčatku strhli zvyšky šiat a nahú priväzujú chrbtom ku stromu s roztiahnutými rukami, tvárou ku mne. Pozeráme si do očí. To malé, na hroznú smrť odsúdené dieťa, moja menovkyňa Ladka, svojimi veľkými očami nebojácne sľubuje pomstu. Jej ústa mlčky kreslia slová  „Prisahám ti moja Čarodejka, ja prežijem a dvihnem tvoj meč do boja za slobodu, do víťazného boja a smrti posledného žijúceho nepriateľa Slávie. Ži večne, veľká Mama nášho ľudu.“

 

Mohutný Avar  berie do ruky ťažký bič na voly. Všetko stíchlo.

 

Dvihol sa silný vietor. Z ťažkých mrakov sa rýchlo blíži biely bod. Zväčšuje sa. Biela vrana! Do ticha zaznelo mohutné „Krá... krá...“

Mesiac zakryli mraky. Nič nevidno. Len zúrivé blesky, rachot nebeských bubnov a prudký lejak v nárazoch zalievajú zem.

"Eá Eá... ozýva sa zo všetkých strán, Eá..." Je to on! Volá ma!

"Jaó..." kričím odpoveď.

"Jaó..." Deti sa pridávajú.

Strážcovia nás všetkých bijú hlava nehlava.

„Jaó..." kričím znova.

 

Zablysli blesky,

zaduneli hromy,

sčerveneli zore.

Ja sa nevzdám a budem bojovať!

Môj ľud bude slobodný!

Všetci ľudia budú slobodní!

Slobodní!

 

Cítim pri sebe akýsi pohyb. Povrazy, pútajúce ma k stromu, padajú na zem. Okovy spadli... Beriem do ruky svoj meč. Pretínam povrazy malej Ladky. Prudko sa obraciam, pripravená k poslednému boju... Budem bojovať! Dievčatko neústupne stojí vedľa mňa s Avarovým bičom v ruke.

Za teba ľud môj, za teba moja malá bojovníčka Ladka, za slobodu všetkých podrobených, za vás ľudia mieru, budem bojovať!

Budem bojovať!

Tma.

Všetko stíchlo.

Všetko zmizlo.

 

 

Do tmavého ticha zaznie "Stop!"

 

 

Otváram oči. Ruky mám voľné, okovy zo mňa spadli, krk mi nezviera železný obojok.  Nemám žiadne jazvy po bitke.  Som slobodná. Som v našom stane.

 

 To môj milovaný Jao s pomocou starej bielej vrany prekonali odpor času a vyslobodil ma z neslobody.

Jao, naozaj som viedla bojovníkov pri obrane zeme a dožila svoj život v nevoli, v zajatí?“

Aj áno, aj nie. Pozri sa na tento obrázok, čo je tam napísané? Toto ťa zachránilo."

Pozerám zašlú fotografiu,  „ale to som predsa ja!“ Lúštim slová napísané pod ním: 

"Evka v postave Čarodejky v bojoch za slobodu

 Som bojovná Čarodejka, alebo herečka Evka? Počkajte! Ešte je tu niečo napísané... „Pripravovaný film „Legenda žije“ je novým pohľadom na boj Legendárnej Čarodejky proti Avarom. Naozaj zomrela bájna Čarodejka v zajatí krutou smrťou po boji pri Rieke, alebo sa oslobodila z otroctva a viedla ďalej, podľa legendy skoro dve storočia trvajúci partizánsky boj proti avarským votrelcom? Keď dala svoj meč do ruky Samovi, franskému kupcovi, sa jej stopy strácajú...“

 

To znamená, že Janova Evka z týchto listov bola herečka Evka vo filme o Čarodejke?... Kde som teda bola? Bola som bojovníčka Čarodejka, alebo som bola herečka Evka?  Bola som Čarodejka a Evka ma zachránila?

 

Beriem do ruky ten železný kruh. Je tento kruh prenášač časom? Záhada.

 

Jao sa pripája: „Tie znaky a pružné výstupky na ňom sú zjavne programátor času.

Eaa svojim ženským pohľadom tento kruh videla ako šperk Panej stredovekého hradu v 13. Storočí.

 

Podľa mňa, keď si ho nasadzovala, bol nastavený ako obojok z čias oslobodzovacích bojov Čarodejky. Alebo... tento kruh nie je, ako som sa domnieval, otrocký obojok. Je to vlastne stroj času v tvare kruhu, ktorého vonkajšie podoba sa mení podľa predstáv užívateľa a danej situácie v prenesenom čase. V čase, keď sme ho objavili, bol nastavený na cestu do čias bájnej Čarodejky. Je možné, že práve ona bola jeho posledným nositeľom. Zjavne ho nosila ako symbol boja za slobodu až do príchodu kupca Sama. A spolu s ňou sa stratil. Ale, bol stratený naozaj, až kým sme ho nenašli, alebo sa so svojou možno nesmrteľnou nositeľkou v rôznych podobách túlali v čase a priestore. Ako sa dostal do truhlice? Dali ho tam Jano a Evka a priniesli sem? Aj oni boli tuláci v čase?

 

Keď si ho Eaa nasadila, ja som ho asi stlačením tých výstupkov  poslal do čias bojov Slovanov proti Avarom...

Verím, že strom a stará biela vrana poznajú pravdu. Musíme túto moju teóriu preveriť. Ale až u nás doma.“

 

„Začínam veriť, že biela vrana je čarodejný sprievodca človeka historickými časmi. Tak ako tento kruh je stratený bájny prenášač časom, po ktorom pátrali celé generácie bádateľov a opisovali mnohí básníci... Ona bude asi jeho poistkou.

 

Som bojovná Čarodejka  zo 6.storočia, čias bojov proti Avarským nájazdníkom, alebo herečka Evka z 20.storočia pozemského času, alebo lingvistka Ea-Pluto458..07-a z dnešných čias života ľudstva na planétach? Alebo prechádzam stáročiami a žijem veľa životov? Kto som naozaj? A myšlienka na Jaa je moja záchranná poistka?

 

Taká nevedecká viera a teória bez vedeckých dôkazov. Ale aj tak jej verím.

Verím aj, že vrana je priateľka poslaná osudom. Nie je to... čo keď vrana je Čarodejka?

Verím, že raz tajomstvo programovania kruhu, tohto pútnika časom, odhalíme.

Rovnako, ako verím, že uvidím bájneho Ikara lietať a raz stretnem aj živého H.G.Welsa s jeho strojom času.

Takéto sny...

 

To mám asi z toho, že ako lingvistka priveľa čítam rôzne texty, aj tie neoficiálne, neodsúhlasené Radou múdrych.

 

A myslím, že aj môj Jao, je tiež taký rojko, ako ja, pátra po skutočnom živote v dávnych časoch, po Pravde Života.“

 

 

Zaznel Jaov hlas: „Naložili sme ´Truhlicu Života´ do Časostroja pre ďalší výskum a vrátili sa domov. Naozaj je v nej veľa príbehov...

 

Vážení časohistorici, priatelia dejín človeka, radi sa s vami podelíme o tento zážitok cestovania v čase. Cestovania životmi ľudí  v rôznych dobách a priestoroch. O zážitok byť rovnakí ako oni, byť ľuďmi tej „svojej“ doby, ich súčasníkmi v prežívanom čase... žiadaných aj odpudivých, vyzdvihovaných aj zatratených, ľuďmi v láske i nenávisti.

 

Prevtelíte sa do iného človeka a budete žiť jeho život. Budete skutočným človekom svojej doby, nielen jeho obrazom. Možno sa budete cítiť občas aj rozdvojene, vaše pocity aj pocity vášho druhého Ja si budú navzájom protirečiť. Prečo?

 

Pretože, aj keď budete týmto človekom, vo vašom podvedomí bude vždy poistka v bezpečnostnej pohotovosti. Nebudete tým nijako ovplyvňovaní, ani v myslení, ani v konaní. Jednoducho, a to už prezrádzam vesmírne tajomstvo výskumníkov v čase, v potrebnom čase zmiznete, rozplyniete sa, odídete v čase, ako to božské „nanebovzatie“  istotne poznáte aj z rôznych bájí, povestí a malieb s príbehmi ľudských životov, či zo slov niektorých našich nezodpovedných cestovateľských predchodcov. 

 

Vážení členovia Zväzu časohistorikov  Spojených planét Detí Slnka, vážení externí vzdialení prítomní. Možno vás táto téma zaujme, ako zaujala mnohých pred vami, a možno to s hnusom odhodíte, ako to už urobili mnohí pred vami...

Ľudia!

Skutočný život ani vtedy a ani dnes nie je  len krásny, priamy a jednoduchý. Aj keď nám ho riadi CM - Centrálny mozog.

My chceme svoj život prežiť v celej jeho šírke.

Nie sme žiadni Androidi, ani stroje. Sme skutoční ľudia a človek má city a myseľ. Chceme aj zostať človekom.

A chceme to aj dokázať.

 

 

 

 

Do ticha zaznel hlas starého Saturňana: „Priatelia,  členovia Zväzu časohistorikov  Spojených planét Detí Slnka, vážení externí vzdialení prítomní. Ľudia!

Výsledky expedície našej vedeckej mládeže na planéte Zem, ako historik senior si dovolím ich nazvať familiárne nielen Jao a Eaa, ale aj ich prijatými menami Jano a Evka, zaslúžia si návrat historického spôsobu poďakovania, potleskom, čo je opakované udieranie otvorenými dlaňami o seba.

Priatelia, vyjadrime svoju vďaku Jaovi a Eai aj ich priateľom z minulosti Janovi a Evke, potleskom“

 

Vesmírom sa zo všetkých planét Slnečnej sústavy niesol jav už tisícročia neznámy a dnes znova objavený: Potlesk.

 

Autor VladV, 25.10.2020
Přečteno 26x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter