xxx

Zastav kroky svoje na chvíľu, pútnik, rozpoviem ti prvý príbeh,

no teraz bude temný, či možno smutný, sám rozhodni,

či dáš mu šancu na život, či spáliš slová, čo poviem ti v tejto chvíli,

som niečo, čo by si nechcel nájsť v žiadnej dimenzii, no pýtať sa ťa nebudem

či máš strach, či modliť sa budeš, len počúvaj ...

                                               

Mocná Luna už svoju vládu dnes má, na nočnej oblohe žiari, pozri, ako obrovská guľa

ako svedok vašich životov.

                                                  ~ ~ ~

Mních v mysli počuje naliehavý hlas,

opatrné kroky vedú ho po lesnej ceste,

ťažkopádne kráča k malej čistinke, kto o nej vie?

Cesta je zarastená, stromy temnú klenbu tvoria,

len jemný vetrík šuští v korunách a neznámy hlas, 

 

šepká, vábi, poď, ešte kúsok, neboj sa,

mních v hnedom rúchu už je pri opustenej studni,

zastane, som tu, konečne odpovie

v mysli neznámemu, tajomnému hlasu,

obzerá sa, nik tu nie je na rozhovor, len on,

mesiac a šumenie vetra, čo prináša hlas.

 

Zrazu stará studňa uprostred lúky sa zjavila,

Ako? Nevedel, no šepot vychádzal z nej,

on v ruke zovrie ťažký kríž, čo mu visí na krku, 

niežeby tak veľmi veril v jeho silu,

no čo iné urobiť v temnej chvíli,

sám, bez viery nie je nič, tak ho učili,

 

priblížil sa k studni, už na dosah ruky

mal jej kamenný okraj, v ušiach doznieva mu

tajomný hlas, alebo nie?

Tak si tu, duša osamelá, s vierou spojený bojovník,

posaď sa na môj okraj, ak nebojíš sa ľudí,

pekla sa báť nemusíš.

 

Mních krátku modlitbu vyriekol, strachom sa celý trasie,

ale odvážne sadol si na kameň,

zrazu reťaze zarinčia, vrzgot a praskanie do ticha zaskučia,

on s veľkým strachom v duši pokľakne, bojí sa nakloniť do studne,

to len staré okovy a reťaze na vedre ožili,

samé sa spustili do čiernej hlbočiny.

 

Znovu ten zvláštny hlas, tak už sa neboj,

svätý muž, ochranu božiu asi máš,

no nakloň sa cez okraj, len máličko,

očarený hlasom nakláňa sa viac a viac.

 

Veď čo sa mu môže stať, mesiac svieti jasno,

boh stojí pri mne, nebudem sa báť,

lúče strieborného svetla

trblietajú sa na vodnej hladine, je to krása,

zrazu tvár, úsmev, prsty vynárajú sa z vody,

 

ach, volala som ťa, mních môj, pamätáš sa, kto som?

Kedy mníchom si sa stal? Spomínaj, nie odjakživa

si kríž na krku mal, pútnik zmeravel uprostred pohybu,

poznám ťa, tie oči ako čierne uhlíky,

tie pery, vábia a sľubujú ako vtedy, dávno...

 

Vidím ju pred sebou, nádhernú ženu,

vidím ju pred sebou, nahú, žiadúcu,

chcel som ju tak veľmi, bol som bez citu,

chcel som ju neskutočne, bez jej súhlasu,

neskoro som zazrel jej bledú tvár,

jemný krk v mojich rukách,

pery chladné, mŕtvy pohľad.

 

Zrazu sa z vody vynorila celá postava,

rozmočené, hnijúce prsty, potiahli mníchov kríž,

sme spolu navždy, teraz nedobrovoľne ty.

Luna za oblak sa schovala, studne už niet,

len slová vietor v korunách stromov nesie, poď.