Stiboria

V krajine za troma kopcami, kde vietor nosil vôňu machu a medu, žil ľud drobný ako semienka maku. Nazývali sa liliputáni a ich mesto Stiboria bolo vybudované v dutine obrovskej liesky. Domy mali z kôry, okná z tenkých šupín a mosty spletené z konských vlasov. Pre cudzinca by boli takmer neviditeľní, no medzi sebou žili s vážnosťou veľkých kráľov.

Jedného rána sa nad mestom objavil tieň. Nebolo to mrak, ani vták. Bola to topánka. Z lesa totiž prišiel človek, unavený, blúdiaci a bezradný. Zvalil sa na lúke a zaspal tak tvrdo, že sa pri jeho boku triasla celá tráva. Liliputáni vybehli von, najprv vystrašení, potom zvedaví. Ich kráľ Armin, najmenší zo všetkých a najodvážnejší, sa vyšplhal na jeho palec a zvolal:

„Bratia a sestry, pred nami neleží nepriateľ, ale obor.“

Ľud sa zhromáždil. Niektorí sa chceli schovať, iní utekať hlbšie do liesky. No kráľ im pripomenul starú múdrosť: „Veľkosť tela nerozhoduje o veľkosti srdca.“ Preto sa rozhodli konať. Kováč vyrobil ihly hrubé ako kopije, krajčírky ušili laná z pavučín a deti nosili kvapky vody v mušliach.

Keď sa muž prebudil, zbadal pod sebou celé malé kráľovstvo. Najprv sa zľakol, potom si kľakol na jedno koleno, aby nevyzeral ako živá hora. Liliputáni mu vysvetlili, že nechcú vojnu, len aby odišiel bez ničenia. Muž sa hanbil za to, ako neúmyselne rozdupal ich záhony, a sľúbil, že opraví všetko, čo zničil.

Nasledujúce dni sa stal ich pomocníkom. Rukami veľkými ako brány prekladal kmene stromov, z ktorých liliputáni stavali nové hrádze proti dažďu. Oni ho zas naučili počúvať šum trávy, pozerať sa na svet zblízka a vážiť si aj to, čo je malé. Keď odchádzal, kráľ Armin mu daroval maličký bronzový zvonček.

„Aby si nikdy nezabudol,“ povedal, „že aj to najmenšie môže zazvoniť do veľkých dejín.“

Muž sa usmial, vložil zvonček do dlane a odišiel s pocitom, že navštívil krajinu, ktorú ľudia zvyknú prehliadať, hoci je ukrytá priamo v srdci sveta.