xxx

1.

Našla som ideálne miesto. Veľkú, starú vŕbu na konci záhradnej cestičky, kde biele kamienky na zemi končili, vystriedala ich čierna zem. Váhala som, ale len chvíľočku, ak vstúpim do tmavej časti záhrady, manžel sa nahnevá. Zakázal mi prechádzky až sem.

Na moje prekvapenie je záhrada veľká a ja som tak sama. Možno tam vtáci spievajú veselšie, možno slnko presvitá cez konáre jasnejšie ako v našej časti záhrady pri dome.

Neviem, jemnou črievičkou vstúpim na zakázané územie. Tu zrazu vietor zadul silnejšie, mraky na oblohe sčernali, počula som naliehavý šepot. Lákal, sľuboval, čo vlastne? Ticho a pokoj. Spev a motýle.

Zrazu som zbadala nejaký pohyb medzi konármi starého stromu. Podišla som bližšie, strach zračil sa mi na tvári, ale aj zvedavosť a očakávanie. Pod nohami sa mi zjavil chodníček bielymi kamienkami vysypaný, viedol neomylne k pohybujúcej sa veci.

Rukou odhrniem konáre, hneď som si zakryla oči, to slnko zlatisté mi zrak oslepilo, teplé slnečné lúče hriali na pokožke. Čo tu môže byť nebezpečné?

A zase ten pohyb a trochu aj vôňa, ale veď tú poznám. Jemná vôňa čajových ruží, jej milované, na stolčeku v izbe v malinkom flakóne uložené.

Slnko prestalo prudko žiariť, zrak sa mi prinavrátil, vidím starú hojdačku. To ona asi šepkala? Pristúpila, teraz už nebojácne, k nej, bola krásne vytvorená dávnym umelcom, určite má aj sto rokov. Podľa vzoru na operadle, prstami prechádzam po stĺpikoch plných ornamentov, nevšimla som si jemné chvenie vyobrazených démonov.

Bola zo železa, ako nová, kto sa o ňu tak dobre stará? Neviem, chcela som si pozorne prezrieť výjav, no rozbolela ma hlava. Neskutočná vôňa čajových ruží bola veľmi silná, omamná akoby nadpozemská, malé kvietky rástli okolo hojdačky, červené ako krv, biele ako čerstvý sneh, ružové ako dievčenské líčka.

Na hojdačke ležali vankúšiky, lákali k odpočinku. Len na malú chvíľu si sadnem, tá vôňa je veľmi zvláštna, hojdačka sa rozhýbala sem a tam. Rukou sa pridŕžam, hlava mi klesá, zaspávam.

Ako zo sna počujem známe hlasy, niečo naliehavo volajú, moje meno.

Chcem spať, pocítim bodavú bolesť na rukách, teraz už aj na hrdle a celom tele. Pokúšam sa volať, nedá sa, tá vôňa je stále silnejšia.

Niečo teplé tečie mi po zápästí, znovu myseľ zahaľuje spánok, volanie sa vzďaľuje, len jedno slovo som rozumela, láska.

Srdce mi neskutočne poskočilo, silou vôle sa chcem prebudiť, nedarí sa mi, teraz už cítim aj na tvári niečo teplé, niečo ma dusí a škriabe, snažím sa kričať, s námahou otváram oči, po nohách mi stekajú červené pramienky, z hrdla viac a viac, strácam silu, čo sa to deje?

Slnečné lúče už nevidím, mesiac svieti na oblohe, vtáky nespievajú, omamnú vôňu ruží vystriedal neznesiteľný zápach hniloby. Teplé pramienky ďalej stekajú po rukách, vytvárajú malinké jazierka pod hojdačkou, vpíjajú sa do koreňov čajových ruží, sú to prekrásne kvety. Spím.

Hojdačka zaškrípala, môj výdych odplašil nočného motýľa.

Nad hlavou mi rozkvitla nová čajová ruža, najkrajšia, ružová, ako líce malého dievčatka.

2.

Veľa dní sa vystriedalo, veľa nocí mesiac svietil. Záhrada ukrytá zrakom zvedavých ľudí, žila svojím magickým životom ďalej. No pozornému oku by neuniklo, že nádherné ruže už nie sú také voňavé, vankúšiky na hojdačke sa rozpadli na prach, démonický duch miesta je slabý, bez potravy.

Len jedna vec svedčí o nedávnej hostine duší, nešťastná žena, čo na hojdačke stále sedí, kostnatou rukou pridŕža sa operadla, hlavu sklonenú na prsiach, čaká. 

Sídlo vystriedalo majiteľa, starý hradný pán zošalel od smútku nad stratenou láskou.

Nový pán nemá manželku, len krásnu, malú dcéru, zlatovlasé dievčatko s ružovou tváričkou, ako čajová ruža v rozkvete. Jej milý smiech znie tmavými, hradnými chodbami, dlhé vlásky žiaria na slniečku v záhrade. Bezstarostne pobehuje dieťa po cestičke z bielych kamienkov, vtáčiky spievajú, je teplý letný deň.

Zrazu cestička končí, biele kamienky vystriedala čierna zem. Detská zvedavosť je veľká, pokračuje dieťa po zarastenom chodníku ďalej, nepočuje varovný hlas otca.

Iný hlas zaznie v ušiach dievčatka, jemný, nežný, skoro až materinský, pokračuj ku mne, poď, určite si už unavená, pohojdáš sa.

Videla cez konáre starého stromu zvláštny pohyb, a tá neskutočná vôňa, lákala, šteklila noštek malej hradnej slečny. Zvedavosť zvíťazila nad opatrnosťou, malou rukou odhrnula konáre starej vŕby.

Zbadala krásnu hojdačku, vankúšiky naskladané na nej, a krásnu pani, v šatách ako z inej doby. Pozdravilo sa dieťa slušne, no odpoveď neprichádzala, pani sa tíško hojdala. Len čierny mrak zastrel slnko, len na malú chvíľočku mesiac osvietil mŕtvu tvár sediacej ženy, prázdne oči sledovali dieťa.

Hrôza vystriedala veselosť na tvári dievčatka, strach, slzy sa kotúľali po plných detských líčkach. Výkrik desu prebudil démonov hojdačky, výhonky ruží sa plazili po nohách kričiaceho dieťaťa. Teplé pramienky stekali po malom telíčku, ostne ruží vytvárali na bielej pokožke obrazce.

Z diaľky počulo volanie, to zúfalý otec hľadal dcéru v krásnej záhrade.

Zrazu ticho, kľud, dieťa bez dychu hľadí k oblohe. Dve ženy spojené nešťastným osudom, dve obete démonov, hojdačka a omamná vôňa ruží.

Nad hojdačkou rozkvitol nový kvet. Svojou farbou sa podobal ružovým dievčenským líčkam.