Rozprávka, 4. časť

Rozprávka, 4. časť

Anotace: Nerozumela tomu, čo ten muž práve robil. Snažila sa spomenúť si, či niekedy v minulosti videla niečo také, no márne. Mal zavreté oči a rukou sa pod vodou dotýkal toho výrastku, čo majú ľudskí muži medzi nohami. V jednej chvíli dokonca nahlas vzdychol.

Páčilo by sa mi, keby som dnes po príchode na čistinku našiel pri prameni dievča, ktoré si prišlo nabrať vodu. V opare vzrušenia bola pre mňa skutočnosť, že voda v jazierku je teplá a nevhodná na pitie, úplne nepodstatná.

„Dobrý deň,“ pozdravil by som ju.

„Dobrý deň,“ odzdravila by jemným lahodným hláskom a zložila by si z hlavy kapucňu tenkého plášťa. Vtedy by som uvidel jej dokonalú tvár; veľké oči, plné ružové pery, svetlú pleť a záplavu ohnivočervených vlasov. Presne tak, ohnivočervené. Páčila sa mi tá predstava. Dal by som sa s ňou do reči.

„Ešte som vás tu nevidel. Chodievate sem často?“ začal by som nevinne.

„Prisťahovala som sa sem s rodičmi len pred pár dňami. Sme z ďaleka.“

Podišiel by som k nej bližšie, úplne blízko, až by som zastal tesne pred ňou so slovami: „Povedal vám už niekto, že ste nádherná?“ Iste, nebol by to rozhovor zameraný na rozbor Šar - Kalího traktátov.

„Pane, privádzate ma do rozpakov... Neviem, čo mám na to povedať...“ a prekvapene by na mňa zažmurkala, ale nebála by sa. Pomaly by som sa sklonil k jej nežnej tvári so slovami:

„Nemusíte hovoriť vôbec nič.“ A vtedy by som prikryl tie jej vyzývavé pery svojimi a bol by z toho dokonalý bozk. Dievča by mi okamžite ovinulo paže okolo krku a ochotne by pristúpilo na moju hru. Najprv by som jej rozopol a vyzliekol plášť, potom by som jej začal nedočkavo vyhŕňať sukňu dlhých ružových šiat. Bola by rovnako vzrušená ako ja a pomohla by mi vyzliecť košeľu, aby sa mohla dotýkať môjho tela. Potom by mi sama nedočkavo rozopla opasok nohavíc a bezostyšne by pohladila vydutú hrču v mojom rozkroku. O chvíľu by som ju už zvalil do mäkkého machu vedľa jazierka. Stiahol by som si nohavice ku kolenám a prikryl by som ju svojím telom. Moja ruka by stúpala po hladkom dievčenskom stehne vyššie a vyššie, až kým by som nepocítil, aká je horúca a dokonale pripravená prijať ma. A vzápätí by som už s najhlbším pôžitkom vstúpil do pozemského raja.


4. kapitola

Nerozumela tomu, čo ten muž práve robil. Snažila sa spomenúť si, či niekedy v minulosti videla niečo také, no márne. Mal zavreté oči a rukou sa pod vodou dotýkal toho výrastku, čo majú ľudskí muži medzi nohami. V jednej chvíli dokonca nahlas vzdychol. Zľakla sa, či mu niečo nie je. Je toto normálne? Zrazu jej ale svitlo. To, ako sa tváril, a že sa sám seba dotýkal na tom zvláštnom mieste, sa podobalo na situácie, keď sa ich muži milovali so ženami. Muselo to nejako súvisieť. Milujúcich sa ľudí videla v lese už viackrát a vo svojej podstate to bolo dosť podobné páreniu iných zvierat. Bolo pre ňu fascinujúce sledovať, ako sa menia výrazy jeho tváre. Chvíľu mala dokonca pocit, že trpí, ale neprestával, z čoho usúdila, že mu to asi robí dobre.

Netrvalo to dlho a muž zrazu hlasno vydýchol. Vzápätí nečakane roztvoril viečka a... A pozrel jej priamo do očí! Nie, nepozeral skrz ňu ani nikam do diaľky. Díval sa rovno do jej očí. Obaja sa v rovnakom okamihu strhli od zdesenia a ona v panike uletela preč. Zanechala po sebe len vietor, ktorý mu rozvial vlasy. Z diaľky sledovala, ako sa muž zdvihol z vody a zmätene sa obzerá okolo seba. Nebolo pochýb o tom, že ju zazrel.

„Videl si ma?“ odvážila sa prehovoriť z bezpečnej vzdialenosti za jeho chrbtom. Muž sa prudko otočil za jej hlasom, no tentokrát sa díval mimo nej.

„Kto je tam?“ zavolal a ona po prvýkrát počula jeho hlboký hlas.

„Ty ma vidíš a počuješ?“ spýtala sa znovu, tentokrát už smelšie, no muž nereagoval. Stále sa vyplašene obzeral na všetky strany, ale už ju nevnímal. Pomaly teda znovu pozbierala odvahu a vrátila sa k jazierku na miesto v jeho dohľade. Nezbadal ju. No na krátky okamih – vtedy, keď otvoril oči... Videl ju, áno, videl ju! Bolo to nebezpečné, zakázané a tak neskutočne vzrušujúce!

Sledovala, ako sa muž napochytro poutieral a už sa aj obliekal, pričom sa celý čas obozretne rozhliadal okolo seba. Len čo si natiahol čižmy, dal sa urýchlene na odchod a v nej čosi vrelo. Čosi, čo ju samú prekvapilo. Túžba a sklamanie. Ale sklamanie z čoho? Videla už mnoho iných ľudí. Prichádzali a odchádzali. Nebolo na tom nič zvláštne, aj tak sa im nesmela ukazovať. To bol najvyšší zákon. Zákon, ktorý nenávidela!

Odprevadila ho na okraj lesa a sledovala ho, až pokým jej nezmizol z očí. Spomenula si na otca a vedela, že by zúril ako zmyslov zbavený, keby zistil, čo sa práve udialo. Asi by ju okamžite poslal niekam na kraj sveta, kde ľudia nežijú vôbec a nechal by ju tam ďalších sto rokov. To, čo dnes zažila, bolo úžasné a nevysvetliteľné. Je nemožné, aby ju videl obyčajný človek a predsa sa to stalo. Ten muž nebol ako ostatní a jej sa aj toto blízke stretnutie málilo. Chcela viac.


5. kapitola

Čo to bolo? Kládol som si dookola tú istú otázku. Odpoveď na ňu som nemal žiadnu, no výrazne mi odľahlo, keď som konečne vybehol z hustého lesa na otvorenú lúku. K domu som to nemal ďaleko a slnko sa ešte len dotýkalo obzoru. Keby sa mi to stalo v noci, asi by som tam začal jačať od strachu ako malý chlapec. V hlave som si znovu premietal celý výjav. Videl som ženské oči, ktoré ma pozorovali. Prisahal by som, že áno. A potom odrazu zmizli. Ale ako a kam, to som netušil. Nikde v okolí sa pritom ani lístok nepohol. Žeby sa mi to len zdalo? Nie, nie, nie! Tie oči som videl celkom jasne – tesne pred svojou tvárou. Snažil som sa predstaviť si ich čo najvernejšie. Nebolo to jednoduché, pretože som ich zazrel len na kratučký okamih. No povedal by som, že to boli oči mladého dievčaťa. Ich farbu som nezachytil. Ak vôbec mali nejakú farbu... Skôr sa mi zdalo, akoby zlatisto žiarili. Jedno som vedel určite – tá bytosť nebola človekom.

Akokoľvek som sa snažil prísť na nejaké rozumné vysvetlenie môjho podivného zážitku, nepodarilo sa mi to, no čím dlhšie som nad výjavom premýšľal, tým menej ma desil a teraz pre zmenu začala rásť moja zvedavosť. Obraz dievčenských očí som už zo svojej hlavy nedostal. Videl som ich v hlave po celý zvyšok večera; keď som sa holil, keď som jedol, keď som si chystal veci na ďalší deň a nezmizli ani neskoro v noci, keď som unavený zaspával v posteli.

Zobudil som sa a bola to moja prvá myšlienka. Ešte dlho po precitnutí som sa podozrievavo rozhliadal po izbe, či nezazriem tajomnú ženu v rozplývajúcom sa šere skorého rána. Nezazrel som. Vstal som teda, umyl som sa, obliekol a šiel som do školy. Ale sám sebe som sľúbil, že sa k jazierku čoskoro vrátim a celú záhadu dôkladnejšie preskúmam.

Autor Soleil, 20.01.2021
Přečteno 48x
Tipy 2
Poslední tipující: mkinka, P.Balam
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter