Rozprávka, 5. časť

Rozprávka, 5. časť

Anotace: Snažil som sa svojich zverencov motivovať k vrcholovým výkonom zo všetkých síl. Ani si nepamätám, čo všetko som im za víťazstvo sľúbil, a dúfam, že víťazi to odo mňa nikdy nebudú žiadať, no aj tak sa nám z dvanástich vzájomných zápasov podarilo vyhrať len

„Dobré ráno,“ pozdravil som po príchode do veliteľskej miestnosti.

„Júj, ty fešák! Tvár opäť ako detská riťka!“ odpovedal mi namiesto pozdravu Bren.

„Lepšie, než vyzerať ako zarastený dedo, všakže?“ neostal som mu nič dlžný.

V miestnosti boli aj ďalší dvaja velitelia, Valo a Juri, tí si ale našu slovnú výmenu príliš nevšímali. Za tie roky už boli zvyknutí.

Pristúpil som k polici s knihami a dokumentami a vytiahol som odtiaľ jeden tenší zväzok uvoľnených listov v koženom obale – našu turnajovú knihu. Rada bol deň už tradične vyhradený na vzájomné zápasy chlapcov. Bolo to tak, odkedy mi pamäť siahala a odkedy mi pamäť siahala, skoro nikto sa na tieto zápasy príliš netešil. Premýšľali sme s Brenom, ako chlapcov motivovať. A tak sme pred tromi rokmi dostali nápad vytvoriť celoročný turnaj. Dúfali sme, že by mohol zvýšiť ich chuť trénovať a vtedy sme ešte netušili, ako veľmi táto súťaž pohltí nás dvoch. Pôvodne mali v turnaji súťažiť len chlapci - moja skupina proti Brenovej. Každú Radu mali vo vzájomných zápasoch zbierať body. Avšak ani ja, ani Bren sme nepatrili k tým bojovníkom, ktorí by sa vydržali pozerať na súťaž fyzickej zdatnosti bez toho, aby sa sami zapojili. A tak sme do turnaja pridali aj štyri veliteľské duely; súboj s krátkym mečom a štítom, súboj s dlhým mečom, zápas bez zbraní a streľbu z luku. Turnaj skutočne splnil svoj účel. Chlapci začali trénovať oveľa viac ako predtým, prebudila sa v nich súťaživosť a svojimi schopnosťami predbehli všetkých ostatných študentov Akadémie. Ak hovorím, že naši žiaci sa z turnaja tešili, tak my dvaja sme ním boli priam posadnutí a vo vzájomných dueloch by sme sa boli schopní hádam aj pozabíjať, keby nám dali ostré zbrane, takí sme boli odhodlaní.

Prvý ročník vyhrala Brenova skupina, vlani a predvlani zase moja. A bol som si istý, že by sme vyhrali znovu, keby som nedostal do skupiny malého De Ravina. Lorik nedokázal poraziť nikoho z Brenových študentov, ani toho najslabšieho. V hlave som počítal body zapísané v stĺpcoch pod sebou spolu s menami víťazov a porazených.

„Kto vedie?“ spýtal sa Juri. Niektorí velitelia, hlavne tí starší, považovali tento náš nápad za nezmysel, ale tí mladší, s menej skostnateným myslením, nás naopak podporovali, zaujímali sa o priebežné vedenie a dokonca začali uzatvárať stávky na výsledky našich veľkých duelov. Samozrejme tajne, bez vedomia riaditeľa Aesona. Ten by to inak hneď zatrhol.

„Hmm...“ Po zrátaní bodov som nemal chuť Jurimu odpovedať a aj moje hmm znelo skôr ako hrdelné zavrčanie.

„Vo Veľkom Bren-Gabrielovom turnaji,“ chopil sa slova ochotne Bren,  „sa opäť dostala do vedenia moja skupina. Ale to sme aj čakali.“

„O koľko?“

„O tri body.“ Bren to už mal zjavne zrátané tiež.

„Uvidíme dokedy,“ vyslovil som chladne a namrzene som zväzok zase zaklapol.

„Ale, a nezvíťazil si v poslednom veliteľskom dueli ty?“ pozrel na mňa starší Valo s prekvapene zdvihnutým obočím.

„Zvíťazil...“

„No, to viete,“ ozval sa znovu Bren, „Gabriel je taký priemerný bojovník... Občas mu zapraje šťastena, tak nazbiera nejaké body. Ale ako učiteľ... to je hotová katastrofa...“

Zazrel som na neho najnepriateľskejšie, ako som vedel, aby pochopil, že toto vyhlásenie nepovažujem ani trochu za vtipné. Samozrejme, že mu to bolo jedno. Priebeh turnaja štval len mňa. Mali sme za sebou už dva veliteľské zápasy. Súboj s krátkym mečom a zápas bez zbraní. A oba som vyhral ja, takže moja skupina získala dvakrát po desať bodov. A napriek tomu sme už na Brenovcov strácali tri body. Doteraz som všetku vinu hádzal na malého Lorika – a ešte stále som si za tým názorom stál – ale po včerajšku som si predsavzal, že mu dám trochu vydýchnuť. Bren mal pravdu a on bol zrejme len obeťou ambícií svojho nepríčetného otca. Nakoniec, na ňom jedinom to celé nestálo a nepadalo. Pritom ostatní študenti boli šikovní a snažili sa, len Brenovci mali jednoducho viac šťastia. Inak som si to nevedel vysvetliť. Jedine, že by som sa znovu vrátil k obviňovaniu Lorika. Vyšiel som von.

Po tradičnej, a pre chlapcov mimoriadne otravnej, rozcvičke mohli konečne začať súboje. Snažil som sa svojich zverencov motivovať k vrcholovým výkonom zo všetkých síl. Ani si nepamätám, čo všetko som im za víťazstvo sľúbil, a dúfam, že víťazi to odo mňa nikdy nebudú žiadať, no aj tak sa nám z dvanástich vzájomných zápasov podarilo vyhrať len päť, čím Brenova skupina zvýšila svoj náskok o ďalšie dva body.

Po súbojoch sa naši žiaci voľne premiešali s ostatnými skupinami, aby si zmerali sily aj so zverencami iných veliteľov. Naši mali nad nimi síce jednoznačnú prevahu, to už ale všetci očakávali a nijako to nezmiernilo moju bolesť zo straty potrebných bodov.

Keď hodiny na nádvorí odbili jedenásť, chlapci sa znovu vrátili ku svojim veliteľom.

„Nuž... turnaj žiadna sláva,“ prehovoril som k svojej skupine. „Ale nezúfajme,“ snažil som sa pozdvihnúť morálku, ktorú som stratil hlavne ja sám, „je iba koniec Lipňa, takže do konca akademického roka ešte ďaleko. Ešte stále to môžeme vyhrať, ale na veliteľské súboje sa príliš nespoliehajte. Bren je s lukom lepší ako ja. Musíme niečo vymyslieť. Dobre, máte voľno. Kto z vás má chuť pomôcť pri príprave osláv, stretneme sa tu po obede o jednej. Roboty je viac než dosť. Ako som už hovoril, budeme vďační za každú pomocnú ruku. Rozchod.“

Chlapci sa mi tiež pozdravili a rozišli sa.

Odniesol som svoj drevený meč a štít do veliteľskej miestnosti a začal som si vyzliekať koženú zbroj. Ako som už spomínal, oplývala nevídaným množstvom praciek a šnúrok a jej rozopínanie bola časovo náročnejšia aktivita. Preto sa stala vďačným podnetom k podpichovaniu od ostatných veliteľov. Na druhej strane, na Akadémii nebol nikto, do koho by si z času na čas niekto nerýpol, takže som to nebral osobne. Bol som už pri poslednej čižme, keď do miestnosti vstúpil Bren. Zazrel som na neho krátkym nepriateľským pohľadom, nech vie, že stratil moju priazeň. Stále som bol nahnevaný pre výsledky turnaja.

„Hej, netvár sa, akoby si mi chcel našťať do piva!“ reagoval na môj výraz, zatiaľ čo kráčal ku svojmu drevenému stojanu na zbroj.

„Naozaj ste nás dnes mohli nechať vyhrať!“ povedal som namrzene a zároveň som si konečne stiahol úzku čižmu. Bren sa krátko zasmial, kým mi odpovedal.

„Ale prosím ťa, viem, že to by vás vôbec nevyburcovalo zlepšovať sa.“ Potom náhle zmenil tému: „Inak vieš, koho som včera stretol na trhu?“

„Neviem,“ odpovedal som ešte stále podráždene.

„Karla.“

„A už ti nechcel rozbiť hubu?“ Narážal som na jeho posledné stretnutie s týmto ohrdnutým manželom.

„Nie. Asi si pamätá, ako to dopadlo naposledy,“ zasmial sa. Bren nebol bitkár, ale brániť sa rozhodne vedel. Dodnes ma udivuje, že Karel, snáď ako jediný z celého Larn Daalu, s touto možnosťou nepočítal.

„A bol sám?“

„Sám.“

„Ani si sa nepýtal na Máriu?“

„Nie, nechcel som zbytočne provokovať. Aj tak pochybujem, že niekedy uverí tomu, že som s ňou naozaj nič nemal... Ale mal si ho vidieť! Tváril sa, ako keby videl ducha, keď ma zbadal!“

Brenova posledná veta ma nečakane zasiahla, lebo mi pripomenula včerajší zážitok, na ktorý som si od rána ani nespomenul. Ak by mi to mal niekto uveriť, tak to bol práve môj kamarát. Dostal som chuť zveriť sa mu.

„Keď už o tom hovoríš...“ začal som opatrne. „Včera sa mi stala zvláštna vec.“

Bren spýtavo zdvihol obočie.

„Bol som pri jazierku.“

„No, a?“

Nachvíľu som zaváhal, kým som pokračoval. Nevedel som, ako podať svoj nezvyčajný zážitok bez toho, aby si myslel, že som sa načisto zbláznil.

„Ležal som ponorený vo vode. Mal som zatvorené oči...“

„Uhm,“ prikývol.

„Bren, všetko, čo ti poviem, myslím úplne vážne,“ zdôraznil som. „Nežartujem ani trochu!“

„No veď dobre, ale zatiaľ si ešte nič nepovedal.“

„Chvíľu som tak ležal a oddychoval. Deň bol ešte jasný a teplý. Všetko bolo ako zvyčajne.“

„No už to vysyp!“

„Mal som zatvorené oči...“

„To si už hovoril. A potom?“

„A keď som ich po chvíli otvoril... uvidel som pred sebou ženskú tvár... Mladé dievča.“

„Prikradla sa k tebe a ty si ju vôbec nepočul?“ snažil sa to Bren pochopiť.

„Nie! Ona... nebola človek.“

Bren hneď nereagoval a zrejme sa snažil odhadnúť, či na neho niečo neskúšam. Ja som ani brvou nepohol a tváril som sa smrteľne vážne.

„Ako to myslíš?“

„Myslím, že to bol duch. Lebo len čo sa nám stretli pohľady, zmizla. Proste bola preč – len tak,“ vysvetľoval som vzrušene.

„Počkaj, nezdalo sa ti to?“

„Nezdalo! Bren, viem, čo som videl!“

„Nezaspal si náhodou nachvíľu?“ Stále hľadal rozumné vysvetlenie.

„Nie, do riti! Bol som úplne pri vedomí. Mal som zatvorené oči, ale nad niečím som premýšľal a určite som nespal. A keď som oči znovu otvoril, bola tam ona. Celkom blízko pri mojej tvári,“ Dlaňou som ukázal vzdialenosť kúsok pred mojím nosom. „Hľadela mi priamo do očí. Myslím, že ma pozorovala už dlhšie. Ale skôr než som sa stačil pohnúť alebo niečo povedať, bola preč!“

„Ty nežartuješ,“ skonštatoval Bren.

„To teda nežartujem.“

„Dobre, verím, že si presvedčený o tom, čo hovoríš, no aj tak je tu šanca, že sa ti to len zdalo. A ty si tomu zdaniu uveril.“

„Blbosť!“ rozčúlil som sa.

„Nuž, je iba jedna možnosť, ako si to overiť. Pôjdeš tam znovu?“ Premýšľali sme rovnako.

„Asi áno... Ale ak je skutočná...“ Pocítil som mierny nepokoj. „Neviem, čo od nej môžem čakať. Mal som dojem, že si ma obzerá. Môže mŕtvy ublížiť živému?“ uvažoval som nahlas.

Bren len ledabolo mykol plecami. „Ja nie som odborník na duchov. To by si mal zájsť za Fuglárkou. A ako vyzerala? Tá dievčina?“

„Ja ani neviem. Pamätám si len jej oči. Videl som ju len na kratučký okamih, kým zmizla. Myslím, že bola veľmi mladá  a zdá sa mi, že mala dlhé voľné vlasy... Ale nie som si istý...“

„Bren, Gabriel!“ prerušil náš rozhovor jeden z veliteľov, ktorý práve nakukol do dverí. „Krátka porada u Aesona!“

S Brenom sme na seba ešte zamyslene pozreli. Videl som na ňom, že aj on by rád pokračoval v načatej téme, no nie pred Jurim, tak sme radšej zostali ticho a nasledovali sme ho.

Autor Soleil, 21.01.2021
Přečteno 12x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter