(Luboško, 12.04.2007, basne)
Žena je ako jednoduchá veta
len aká je si nikdy nepamätá
nemôžeš sa oprieť o nič konkrétne
v jej duši ťa žiadna láska nestretne
Ticho vládne za dverami spálne
riešime to každý individuálne
na gitare brnkám mollové to akordy
od včera sme nezmierlivo na kordy
Už si musím všetko o nej písať
počet zmesí a koľko má prísad
farbu, vôňu, chuť, ich zloženie
až mám z toho hlavy bolenie
Celý deň som duchom kdesi preč
láska tá má predsa inú reč
vždy keď prídem večer do spálne
všetko je tam horizontálne
Rozdelené prázdno napoly
vyprchaná láska nebolí