(Pettie, 14.12.2025, basne)
V parku zostali stopy
po minulých láskach,
v tráve otlačky
niekdajších dotykov
akoby tu niekto kedysi položil dlane
a
nechal ich zabudnúť
a k tomu
chuť brusnicových bozkov
med rozriedený dychom,
pomaly to rozpúšťam na jazyku.
Cestou do školy,
pri obrubníku,
keď som chcela odložiť nečakanú skúšku,
som stúpila na kameň
hľa,
pozri na ten kameň,
ktorého kúzlo pilot nevidí,
lebo nijaký prístroj ho nedokáže
zapísať do mapy
z takej výšky.
Áno,
aj tak sme vinní všetci,
rovnako ako ostatní,
poznáme svoje praskliny,
vieme,
kedy sme prekročili vlastný tieň.
A predsa existujú
tiché životy bez viny
životy práce, dychu, poézie,
ruky,
ktoré sa večer vracajú prázdne
a predsa plné.
Potom nás oslovia
hlasmi, ktoré nepoznáme
a noc
rozprestrie nad nami svoje krídla,
nie ako hrozbu,
ale ako súhlas.
Rádnotimu.