Večnosť

Večnosť

V hradbách, kde večnosť driemala v kameni,
stál rod mocný, s pevnými koreňmi.
Ich sila bola, ako žula, keď vojnový vietor vial,
ich báje letia v nekonečnú diaľ.

Král Artuš, držal meč vôľou osudu,
jeho slovo, rozhodovalo o živote ľudu.
Kráľovná, krásna, skrytá v útrobách veží,
jej úsmev ako diamant, v slzách bytia svieži.

Princezná, snívala sny o vzdialenom svete,
o slobode, láske, nie o živote v gete.
Srdce pre dobro bilo, myseľ plná bola ideálov,
Osud s ňou si zahrával, v kráľovstve starých feudálov.

Rytier bez mena, v brnení striebristom a lesklom,
tvár pod helmou, v srdci s ohnivým bleskom.
Žiadal o azyl, o šancu dokázať svoju silu,
Kráľ Artuš súhlasil, v jeho očiach čítal iba vernosť milú.

Kameň Vôle, kameň osudu, v tvojich múroch sa píše pád,
kliatba dávna, ticho šepkaná, v chodbách číha chlad.
Hrdosť v pýchu prerastá, láska v nenávisť sa mení,
kameň vôle sa rozpadá, keď sa klamstvo v pravdu zmení.

Rytier bez mena, slúžil kráľovi s oddanosťou,
v boji z odvahou, silou a s presnosťou.
No v srdci mal princeznú skrytú
lásku bozkami nežne pokrytú.

Láska zakázaná, hriech osudný,
ich tajomstvo, vyvolal hnev mohutný.
Uväznil rytiera, odsúdil princeznú k trpkosti,
roztrhal sny na malé kúsky, v krutosti.

Ó, zakázaná láska, ty plameň prudký,
hriech osudný, ty nápoj sladký, krutý!
Tvoja moc je silná, ako víchrica divá,
rúca sny, srdce si ťa žiada, chamtivá!

Princeznú odsúdil, k trpkosti a žiaľu večnému,
za hriech lásky, pre cit silný, k väzňovi úbohému.
Ich budúcnosť šťastná, rozbitá na kúsky malé,
ako črepiny zrkadla, sny zničené, bolestivé, trúfalé!

Ach, budúcnosť? Črepiny zrkadla žiarivé!
Hoci rozbité, tancujú, nádej v nich živá je!
Trúfalá bolesť, zlo vždy iba zlo plodí!
Z kúskov šťastia nová mozaika sa zrodí!

Hudba a spev AI