Plač ozveny

Plač ozveny

Na pahorku, ozvena spieva,
hlas ťaží kamennú zem.
Z tej diaľky, jej tón sa vlieva
do zabudnutých mien.

A vietor nesie jej symfóniu,
medzi nami letí zlámaný,
do tónov skreslenú melódiu,
v osude zamiešaný.

Ozvena, tichý zvuk,
duša v skalách uväznená.
Stratená, večne blúdi v kruh,
tichu hlbokom znovu narodená.

Skrz hmlu a cez sivý kameň,
čas ohýba jej krehký hlas,
odpoveď nehľadá, iba plameň
svetlo zabudnutých miest a trás.

Príbeh lásky, spletený a vrúcny,
storočia staré múry objíma.
V srdci mi spev lásky blúzni,
v duši plamienok si nevšíma.

A vietor nesie jej symfóniu,
medzi nami letí zlámaný,
do tónov skreslenú melódiu,
v osude zamiešaný.

Hudba a spev AI