Jesenná balada

Jesenná balada

Lístie tíško padá do vody,
mlčky sledujem ten pád.
Srdce v rytme prírody,
čas ticha mám tak rád.

Voda nesie žltú spúšť,
jeseň maľuje vrásky do tváre.
V zrkadle rieky sa mihá tichá púšť,
stromy zhrbené, nemé, staré.

Vietor šepká ticho vládne,
posledné lúče jemné, rozpálené.
Spomienky v srdci, príbehy dávne,
v objatí hmly, tajomstvom zahalené.

Myšlienky sa kamsi tratia,
ako listy plávajú bez cieľa.
Všetky starosti sa stratia,
kým duša pokoj prírody zdieľa.

V korunách stromov vietor hrá,
melódiu jesennú blízku.
Príroda dýcha, zázrak má,
v každom farebnom lístku.