xxx

Som na cestách už tisíc rokov, teraz už sám,

ako muž, keď zlaté slnko je na oblohe,

ako čierny drak, keď strieborný mesiac cestu osvetľuje,

v duši hlboký žiaľ večný, stratil som Bosorku.

 

Neveril som, že sa to stane, keď zlá čarodejnica

prekliala ma, vraj sám budem chodiť po svete,

v srdci smútok, na tvári nenávisť, zlosť, strach,

Bosorku potulnému kňazovi predala, vraj sa o ňu postará.

 

Podvodným kúzlom uspala ju, uniesla, keď som bojoval,

hľadám ju, nezmyselné boje vyhrávam, no neviem, kde je,

pýtam sa, prosím ľudí o radu, nik nevie o Bosorke,

ani jej ohnivé vlasy, ani jej krvavý amulet nikto nevidel.

 

Som zúfalý, sedím na pni v hlbokom lese, tu zrazu ...

V pahrebe zasyčí, plamene vyšľahnú do výšky ...

 

Potulný kňaz predal Bosorku inkvizítorovi,

súdia ju, toto ju čaká, skúška vodou, ohňom,

v hlbokom žalári ju väznia, prikovanú ku stene,

leť, čierny drak na starý hrad, šepkajú plamene.

 

Neváham ani chvíľu, letím temnou nocou,

moje veľké telo zatienilo mesiac,

v mysli sa mi zjavujú obrazy bolesti a strachu,

počujem hlasy, výkriky, tečúcu vodu.

 

Už mení sa noc na deň, vidím hrad aj rieku,

kamenný most, na ňom dav ľudí, na brehoch

zletím na zem, ešte medzi stromi, ďalej od ľudí,

sú už rozbesnení, zúria, kričia utopte bosorku.

 

Kňaz stojí na moste, pohybom ruky umlčí ľudí,

sú to len špinaví dedinčania, aj oni sa viery boja,

spravodlivý súd bude mať pozemský aj boží,

neutopí sa, bosorkou je a zhorí na hranici.

 

Ale kde je ona? Nevidím ju, počujem dupot koní,

ubohé zvery ťahajú káru, na nej Bosorka na slame leží,

zviazaná ako zviera, šaty dotrhané, špinavá, krvavá,

dav opäť ožíva, kamene hádže, niektorí trafia do jej tela.

 

Srdce zviera mi strach, ruky zatínam v päsť,

s nenávisťou pozriem na kňaza, náš pohľad sa stretne,

ustane vo svojej reči vzletnej, hrôzu mu v očiach vidím,

začne kričať, rýchlo, privezte ju sem, hodíme ju do rieky.

 

Vojaci nesú úbohú Bosorku, vidím jej strhanú tvár,

popraskané pery volajú o pomoc, krváca z mnohých rán,

predieram sa pomedzi ľudí, nechcú ma pustiť, ustúpte!

zrevem na nich, udieram do všetkých strán rukami.

 

Už ju majú na moste, už kňaz káže, hoďte ju tam,

teraz ukáže sa, kde pravda je, kričím, prosím, nie!

Som zviazaná pevne, mám veľký strach, silné ruky

dvíhajú ma zo zeme, padám na hladinu rieky.

 

Oči aj ústa mám pevne zatvorené, možno, dúfam ...

Ponáram sa hlbšie a hlbšie, voda je ľadová,

pľúca mi horia, potrebujem vzduch, prosím ...

Zázrakom sa vynáram, lapám po vzduchu.

 

Počujem ľudí, neutopila sa, stíchnu na chvíľu v úžase,

kňaz vrieska na moste, predsa bosorkou je, vytiahnite ju,

horieť na hranici bude, boží hnev ju neminie,

mne nedarí sa cez dav ľudí k nej priblížiť.

 

Znovu ju hodia na káru, vezú k námestiu, hranica je nachystaná,

pozerám sa na ňu, žiješ, láska moja? Nenávisť vo mne narastá,

nedostanem sa k nej včas, už zapaľujú oheň, kričí, volá ma,

mením sa na čierneho draka, vzlietnem nad dav ľudí.

 

Zachytím Bosorku, odnášam ju preč od kňazovej spravodlivosti,

vidím ako padol na kolená, päste dvíha k oblohe, kričí na mňa,

no ja už ho nevnímam, letím ďaleko, Bosorka drž sa pevne,

zrazu skĺzne mi z chrbáta, no už na horskej lúke sme.

 

Te in perpetuum protegam, mi sago.

Promitto, Draco Niger ...

 

Bosorka a Čierny drak.