Bosorka a drak

Veľký jarmok sa blíži, všetci chystajú svoj tovar,

medovníky, krčahy, jemné šperky z dreva či kostí,

suknice, plátno, prútené košíky, vajíčka, mlieko,

niečo predáš, niečo nakúpiš, či vymeníš, daruješ.

 

Každý rok je to veľká príležitosť na zábavu a pitie,

všetci sa tešia, bez rozdielu veku, pohlavia a stavu,

bohatí ukážu svoju márnivosť, zlodeji ťa okradnú,

no aj tak, tešíme sa veľmi, len tá poprava, jeho a moja...

 

Sme hlavným programom veselia, mňa upália, teba obesia,

právo útrpné chcú na nás vyskúšať, vraj z pekla sme prišli,

možno sa tak veľmi nemýlia, ty z neho pochádzaš,

mňa matka zem stvorila, no sme nepochopení obidvaja.

 

Pred dvomi lunami, zajali nás nečakane, surovo bili,

nemohla som ti pomôcť, ani ty mne, smutný osud máme,

stredovek nie je mágii ani láske veľmi naklonený,

len zlato a hriechy riešite, ľud je príliš bojazlivý, unavený.

 

Sám kráľ aj pápež na zlatom stolci sedia, ľud je chudobný,

čo dám deťom do úst dnes a čo zajtra, čo oblečú si v zime,

nikto ich zúfalé hlasy nepočuje, veď choďte sa pomodliť,

možno vás Boh vypočuje, pomôže, odmení, do neba vezme.

 

Aby som sa vrátila k podstate zvláštnej básne, naši dvaja

odsúdenci, trpia v tmavej cele, teraz ešte spolu, no o chvíľu

aj tento malý moment rozpadne sa na obyčajné ilúzie a strach,

každý sám mučením prejde, úbohé duše, trpia odlúčene.

 

Neviem, či správne rozprávam ich príbeh, toľko krát zdieľaný,

no jedno viem určite, oni sa veľmi milovali napriek storočiami,

v každej dobe inak žili, no vždy dajako spolu, na zámku či v chatrči žili,

opäť musím svoje rozprávanie, nedočkavé vrátiť na začiatok ich cesty.

 

Bosorka a drak, ich osud je vlastne veľmi zvláštny, sú na svete a nie sú,

keď zamyslím sa nad tým, prečo vlastne spolu sú, vždy predsa zomrú,

v inom storočí objavia sa, v mojom ďalšom rozprávaní, ako fénix

povstanú z popola, bosorka naozaj, drak vracia sa do pekla, sám.

 

No k nášmu jarmočnému veseliu vráťme sa, noc pred ním sedia spolu,

špinavý, zronený, ale spolu drak hlavu v bosorkinom lone položenú,

hladí ho, slzy utiera kúskom plátna, nenápadne aj sebe, aby nevidel...

majú strach, počujem ich srdcia biť v jednom rytme, no zúfalo.

 

Malým okienkom ranný lúč svetla predral sa do ich väzenia,

drak stále ešte v podobe muža, objal bosorku, zvony už zvona,

ľudia, bola som v ten deň na jarmoku, tešili sa, hlupáci, na popravu,

šepkali si aj kričali, veď nech ho obesia, bosorka s ním odíde do pekla.

 

Chcela som pomôcť úbohým, mučeným dušiam, no osud chcel iné,

zatiaľ čo vy ste nakupovali jarmočné, telá našich milencov zomreli,

no ja ako osud, čo prevtelila som sa do žijúceho tela, cítim ich duše,

sú spolu, no na inej úrovni, čakajú, milujú sa, než nastane ich nové zrodenia.