xxx

Zo strachom a zúfalstvom v srdci

hľadám ho na bojovom poli.

Všade krv, nárek, výkriky bolesti.

Kde si, rytier môj, dúfam, že smrť ťa ušetrí,

ako v pekle cítim sa, zrazu...

~

Vyzeral zle, jeho brnenie bolo 

na rôznych miestach zničené,

špinavý, unavený, krvácal.

Jeho ruky... od krvi.. svojej?

Neviem.

~

Ťažký meč z námahou držal v ruke,

potácal sa po bitevnom poli

medzi mŕtvolami nepriatelov, aj svojich ľudí.

Bol na smrť unavený, no myslel na ňu.

Na ženu krásnu ako anjel, jemnú, nežnú.

~

Už nemám silu, ísť ďalej... padnem na kolená.

Ťažká zbroj sa mi do tela zarezáva, odrazu...

Ó môj bože, vidím ju, môjho anjela.

V dlhých šatách cez mŕtvoly sa prediera,

no ja už nemám síl, vedomie sa mi zahmlieva,

našla ma, kľačí pri mne, prilbicu skladá z hlavy,

do svojho lona si ma položí.

~

Drahý, pán môj, ty žiješ, slzy jej tečú z krásnych očí,

nežnou dlaňou hladí ma po tvári...

Po dlhých bojoch som šťastný...

Láska moja, moja pani,

~

zrazu oči sa mi rozšíria hrôzou, 

smrteľný strach ma ochromí.

Kde je môj meč? 

Nepriateľ našiel v sebe zbytok síl,

prebodol od chrbta moju pani, lásku môjho života.

Krv valí sa z krásnych úst, počujem ťažký vzdych,

v jej očiach vidím prekvapenie, bolesť a strach.

~

Zarevem ako ranené zviera, nieee...

Pozbieram zbytky síl, do náručia ženu zoberiem,

kričím, prosím ži!!!

Jej nežné ruky visia bezvládne v mojej náruči.

Bože, prečo mňa si nechal žiť?