Tiché brehy nepokoja

Tiché brehy nepokoja,
keď my sme si tak blízki,
nevediac, čo nás tak spája,
nie sme si už istí.

Tiché brehy nepokoja,
úzkostné a stále,
duše, ktoré sa raz spoja,
čas kamene hlodá.

Mlčíme a nepovieme viac,
dívame sa do očí,
len rieka spieva svoju pieseň,
o odlúčení a spojení.