O láske

O láske

Bolo to smiešne,
hlúpe, bezvýznamné,
keď prvýkrát som ťa zbadal,
ako lúč slnka v časnom ráne,
keď hladí spánok.

Smiech, ten podivný tón,
zvuk nielen v ušiach,
ale i vo vnútri, kde srdce bije,
náhodná horúčka nás spája,
žiarivé jantáre na vlnách.

Človek nechápe,
čo sa stane
s nádejou,
ktorá tancuje vo vzduchu,
v náručí večnosti, v tichu noci,
keď láska, tá najkrajšia ilúzia,
je len hra náhod.

Moje hviezdy,
súhvezdia bez mien,
moje cesty,
prázdne ako vánok,
kým si neprišla ty,
v ruke máš osud.

Každý pohľad zohrial krv v žilách,
každý úsmev zapálil ohňostroj snov,
každý dotyk bol chemický vzorec,
ktorý v duši vytvoril svetlo,
večné - hrejivé.

Hlúpe, ak si človek myslí,
že láska je, len smiešny jav,
len hráč v divadle,
kde plátna maľujeme slovami,
v tichosti,
dotykmi medzi nami a svetom.

Kde to začalo?
V diaľke, vo vánku,
v očiach, keď môj smiech
bol smiešny, hlúpy, bezvýznamný?

Nie, to je odraz lásky,
to je jej najčistejšia esencia,
v hlbinách našich duševných oceánov,
kde láska pláva,
až kým neutone do srdca,
kde navždy zostáva.