Stretnutie v daždi

Stretnutie v daždi

Oblaky z olova zovreli obzor
a sivá plachta z neba zosadla.
V meste, kde tma je svetla sponzor
prvá kvapka na dlažbu dopadla.

A potom druhá, tretia, húf sa valí,
do prachu ulíc hltavo sa vpil.
Jasnosť svetiel, dravo spomalí
a mokrý asfalt v zrkadlo premenil.

Pod sivou plachtou náhle kroky znejú,
ktoré dážď sťa plátno osvetľuje.
Pod dáždnikom sa oči smejú,
pohľad hlboký ku mne smeruje.

Mlčky sme sa stretli, slová sú zbytočné,
v prítomnosti tej, čo rozpráva sama
iba pohľady tiché, hlboké a mocné,
ako prísažné svitanie nového rána.

Dážď hustne, šumí, kulisy z hmly tká,
pre pohľady, čo slovám predchádzajú.
Myšlienka tichá, vrúcnosť srdca láka,
dva bozky v daždi sa náhle spájajú.

V objatí teplom, pod plášťom dažďa,
čas sa zastaví a dážď šantí
iba láska naša, silná bez prázdna,
v objatí tvojom sa čas stratí.

V objatí mokrom, čas stráca mieru,
zahreje nás dotyk, nežný a stály.
Pod dáždnikom, v tichom interiéru,
v tvojich očiach vidím svet dokonalý.