Vzbura dvoch sŕdc

Vzbura dvoch sŕdc

Zráža ma žiaľ do prachu dní,
kde ozvena viny nás spája.
Jedno srdce búri sa, nemá sny
druhé hľadá úsvit mája.
Čo sa stalo, prečo sa už, len blýska!
Už necítim teplo v tvojom objatí!
Každá myšlienka, s ktorou som ti blízka,
zostáva iba spomienkou v zajatí.

Vzbura rastie, tichá, neúprosná,
ako potok, čo kameň obrusuje.
Láska, kedysi iskra prekrásna,
teraz len popol, čo vietor rozfukuje.
Sledujem tvoju túžbu, ako horí,
snažím sa ju pochopiť, bezmocný divák.
Bojím sa, že táto búrka všetko zborí
a zanechá len prázdnotu, chladný mrak.

Jedno srdce kričí: "Dosť!"
Putá trhá, k nebu snaží vzlietnuť.
Bolesť necháva, trápenie zlosť,
okovy minulosti chce odmietnuť.
Nebojím sa padnúť ak let krátky bude,
nechcem viac žiť v tieni starých chýb.
Chcem slobodu, úsvit nový, všade,
kde láska kvitne, bez sĺz a krívd.

Druhé srdce šepce tíško.
"Možno raz," so strachom v hlase.
V známom priestore mu je blízko.
Bojí sa samoty, novom čase.
Tieň spomienok nás viaže,
sen prežitý, už nevracia sa späť.
Strach mi nedovolí, čo srdce káže
lásku by vrátilo – navždy hneď.

Radšej klam, než bolesť hrubá,
v tichej izbe, bez ozveny.
Láska pravá, nie je skúpa,
len sa bojí novej premeny.

Hudba a spev AI