Nevalentínska

Čas nie je nikoho vina
keď ťa týrajú pridlho

pretože sa necháš

každý deň sa stávaš sebou
ako keď sa človek dusí
priveľkým sústom
a vyvalenými očami
prosí o pomoc

tesne pred smrťou

zo všetkých krížov stekajú
sliny
prsty
pramene vyťahaných vlasov
v ktorých umierajú
nočné motýle
a všetky hladné brušká
miliónov prstov

tak veľmi si želáš odpustenie
keď opäť dražia tvoju hlavu
medzi bandou kokotov
ktorým vždy dobrovoľne naletíš
na nezáujem

bolesť si dávaš už aj na večeru
a kŕmiš ňou aj svoje deti
keď sa ich nevieš zastať
pred znásilnením slzami
a putovným pyžamom
od domova k nedomovu

si figurína
čo spí na vyhodených matracoch

na schodiskách

pred smradľavými výťahmi

pri dverách všetkých
ktorí ťa po pobodaní penisom
nechcú mať doma
a vidieť tvoju sklenenosť

aj tak im búchaš na byty
a päste sa ti krúšia na črepy

pichajú v krku
keď kričíš že poznáš Boha
no iba si si nevzala liek
na to čo príde

strach

ako keď sa zviera pomaly
zabára nohami do bahna
a vie
že namiesto rany milosti
ho roztrhajú šelmy

len čo zoslabne
dodýcha
zdochne

prestanú štekať všetky psy
čo kŕmili tvoje deti
ktorým nepoznáš otcov
a všetky potraty
ktoré nepoznajú ani svoju mamu

presne taká si

reveš prilepená
na okno spolujazdca
a vieš že už sa nikam nepovezieš

už len vypadneš z ďalšieho života
kde žila láska
pretože ty hľadáš špinu

ďalšie ihlice vo vagíne
v zakrvavenej vani

ďalšie kufre vreckoviek
zatekajúcich kondómov
chlpatých žuvačiek

ďalšie naivné tváre
čo ešte veria v dobro
v srdci Satana