Nad Atlantídou sa stále stmieva

Nad Atlantídou sa stále stmieva
Hrmieva
A hýbu sa prsty keď prší hmla
Rosa je ako kosa
Pokryje tvoje telo
Ako hodvábna pokrývka

Ja som sama!
/v lese bez svetla
Na púšti bez vody/

„ ...I všetko oprázdnelo
Nikto nedýcha Nikto neprosí
Nedýcha nevzlyká
Neľúbi Svet vlastnej záhuby
Na dosah pravej ruky
Chytiť ho neutekať s nikým...“
...povedala babička s horiacou cigaretou
Riadiac plnú električku
Na ceste Od nikam do nikam...
/Atlantída vyhorela!/

Som sama a necítim dážď voňavý
slnko na tvári mi pehy nespraví
Ako na lúke ktorú nikto nekosí
Zarastajú cestičky po mne Za nocí
Chladných
A tvoje prsty nežnosti plné...stratili sa. Kam??

Pani naproti stúpila do kaluže...

Všetko je jedno! ( i jej mokrá ponožka)
Nad Atlantídou sa stále stmieva, moja drahá babička