Spomienka

Dnes už je dvadsať rokov,
Čo o polnoci venček jej sňali
S pokladom v brušku
Sny o sladkej „fjučr“ sa jej zdali
Jedno telo a jedna duša
Klišé by vtedy nenazval
Veril v šťastné konce
Lebo veľmi miloval

A tak sedí plod stroskotanej lásky
Sám a opustený bez domova
V šťave vlastnej sebaľútosti
Varí sa za surova
No nič tak veľmi nebolí
Ako srdce s ranou otvorenou
Čo život slzami solí
A ono metá sa pod gilotínou