VNÚTORNÝ KĽUD...

Stojím samučičká samotinká,

zástavka menom Opustená Linka,

mnohotvárne vykrivené ústa,

čelíš tomu, zriedka či zhusta

opakovane a proste po svojom...

a až už spokojíš sa so svojím pokojom...

ktorý si si dôkladne vymaľoval,

cudzí známy vkráda sa, narúša

 a s úsmevom prednáša:

znova a spomaľ...

To snáď nemyslíš vážne...?

Opäť, znova , zasa ?

Do prdele a do frasa!

To snáď so mnou vyšší hrá sa?

Zas v roli  tupého slepúcha,

So slzami v očiach sklániaš sa,

tak kde je tá porucha?

Čo mám urobiť INAK?

fázu hľadajúci maniak

predháňa deštruktívny

a vyčítavý zabijak...

lenže keď títo unavia sa,

...

prechádzaš lekciou s prstom v nose,

jak keby Ti to nosili na podnose..