Skaza Kamennej Vôle

Skaza Kamennej Vôle

Duša sľubovala, sľubovala silu,
kov a kameň, veľký nádych.
Odolávať búrkam, odolávať žiaľu,
byť pevným štítom proti úderom dní.

Čo ostane z človeka, keď ho zradí myseľ?
Keď pevnosť v sebe sám si zničí.
Echo bolesti, len mŕtvy spasiteľ,
sľuby dané, ktoré prízrak ničí!

Padne pevná vôľa,
rozbitá na tisíc črepín.
Ako pekný džbán, to je smola,
stratená pod kožou dávnych zlomenín.

Lahodné zvuky, zradný tón,
kov narazil na kov, ozvena smrti.
Posledný náboj, kým zazvoní zvon,
v tme beznádeje, kde duša trpí.

Po schodoch strmých, pokrytých špinou,
spoznávam cestu, hoci slepý som,
srdce mi bije s melancholickou vinou,
vedený hlasom, ktorý dávno pozná dom.

Do ríše tieňov, kde strach je hostiteľ,
tam, kde úsmev zmizol, radosť sa stratila.
Do ríše tieňov, sľubuje mučiteľ,
večné muky, večnú noc, čo ešte neskončila.

Vyviedlo ma z tieňov čisté svetlo,
s jazvami na duši, ako veterán válečný.
Poznal som strach, jeho vnútorné peklo
a pochopil, že život je boj večný.

Hudba a spev AI