Dobro toho občas má plné zuby

I.

Pred všetkým sa dá utiecť
keď chceš radšej ostať v tme

už si toho skúšal dosť

fajčiť dobro
sadiť úsmevy
strieľať objatia

soliť odpustením

skúšal si aj tieň
nakrájať na plátky nádejou
no nikto si ňou neobložil krajec chleba
ani steny vzdušného zámku
v ktorom životu zašívaš ponožky
aby bolo spokojnosti teplejšie

a ono naozaj prihorieva

päste totiž horia

horí krv
horia modriny
horia jazvy

horí živá voda
mastná od faloše
všade okolo

a už ti to tak vyhovuje

II.

Neutekáš pred vraždami
pravidelne páchanými
v útrobách fantázie
a rozhrešenie nachádzaš
v poháriku
ktorý hodíš o zrkadlo

črepinami prerežeš svedomiu
hrdlo
a ostávaš čistý
ako hlava po lobotómii

na klinec zavesíš starú brokovnicu
ktorou si nedokázal zastreliť
ani otca
keď si v zlosti rozbíjal päste
o dvere výťahu
v predstave
že je to tvár

a tváre predsa bolia

skús ešte rozkopať odpusteniu
riť
a aspoň sa ti nikdy neuľaví

výťahov je predsa dosť

hlavne tých nadol

III.

Neschovávaš nadšenie
že ti zlo chutí
a po brade ti steká
zubatý úsmev

mŕtvoly pribúdajú

na každú sviňu je kuchyňa zvlášť
a peklo je voda
v ktorej miešaš krik

koľko revu vylezie z jediného človeka
keď mu kopeš do strachu
a držíš ho za vlasy
keď prehĺta štrk
z úlomkov vlastných kostí

je to rajská hudba

z kože vyrobiť bubon
a biť smrteľnosti na poplach

aj takto sa rodí
DOSŤ!

toto ste mi urobili

s láskou satan