Reflexie v Temnote Cely

Reflexie v Temnote Cely

Vnútri väzenia, štyroch stien zovretý,
osamelý postávam, tvár k mreži tlačiac.
Vonku nežne padá deň, pokojom odetý,
zatiaľ čo vo mne, nádej nemá naviac.

Zabudol som na svetlo, zabudol na jar,
stratil som svetlo, zabudol na kvet.
Zabil som sen, ten najkrajší dar,
sen, prekrásny sen, bol mŕtvy hneď.

Čas, sudca krutý, väzňa zo mňa spravil,
neúprosný kat, ma v žalári drží.
Šťastia bránu zamkol, tvár odvrátil!
Minúta dlhá, v sekunde sa plazí.

V diaľavách cudzích, kde slnko hasnúť ráči,
bez slnka, srdce pozná iba chlad.
Porážka svedomia k trestu stačí,
zdrvujúca, osudný pád.

Po víchrici hnevu, hrdosť stratila svoj lesk
a črepy pýchy padli do prachu bez úcty.
V hlbinách ticha, kde spí zabudnutý tresk,
sen môj, v temnote naveky je uviaznutý.

Tak vrah som snov, vo veľkom omyle,
v samote mrežou dušou väznený.
Amnestie niet, do tejto chvíle,
láskou som neprávom trestaný.

Hudba a spev AI