Mozaika Rozpadu

Mozaika Rozpadu

Láska, motýľ zmrznutý mrazom,
hlas v púšti, čo v ozvene zaniká.
Krištáľ z ľadu, s chladným obrazom
stratená pieseň, čo nevzniká.

Mesiac môj, strážca noci,
tichých ozvien, kde tóny sny spia.
Srdce, kedysi horiace v náručí moci,
dnes sa v ňom iba krvinky topia.

Srdce z ľadu, pancier nezlomný,
tvoj dotyk snáď ľady rozpúšťa.
Však objatie chladné, kvietok skromný,
je maskou z kovu, čo dušu opúšťa.

V hlbokých očiach osud krutý,
v zrkadlách duše väzenie zradné,
spomienkami naveky osudom bití,
všednosť pre srdce chladné.