Plastické torzá

Modrofialové závity

šedo-červeného úsvitu

skrutky dňa

matice večera

stroje noci

 

vybočenie z ospalého bytu

a milenka zháša sviecu

 

Na poludnie

v ostrom kontraste s polievkou v tanieri

vyhasli životy ľudí kdesi za oltárom

až za hranicou vojnového plesu

 

blúznenie bolo rýchlejšie než vlaky

smerom k nám

cez okná sa prediera jas žiary

modrosivá žena

v klobúku z ametystu a zafíru

s kolenami pevne zrastenými

 

len pod zemou krúži zrkadlo

keď hľadá prvé náznaky slobody

 

z kolien modrosivej sa odlupujú tiene

ako šťastné mačky

ako bezbrehé rieky tečú žilou

v jaskynnom systéme nahor

 

Je nemožné aby bol večer

je nemožné aby sa kráľ vzdal trónu

blcha mravec obor

ich vláda končí nad ránom

 

jedného dňa prišiel poštár

rozvešal listiny

rozniesol fámy

nastolil poriadok

uzavrel dohodu a prijal vládu

 

všetci tlieskali

kým bolo čo jesť a piť

pod stolami sa hemžili deti

vozili ich zlepené ruky

 

nik sa nezaoberal príčinou šťastia

do práce stále chodili muži

a ženám odkázali celú svoju dušu

 

x x x

 

Na príklade zvukomalebných odtieňov

múzy hrali sa s umelcom

kráčali po ňom a výskali od radosti

 

rozkoš sa stala chlebom

čas vybudením sna

 

Nezávislé dni sú ako splašené stádo

sloboda sa buduje

povstáva

ako formácia oblakov

dni sú cválajúce tváre

dajú nám pocit bezpečia

 

razom je tu nové ráno

vráža nám do očí

je pestré

zvukomalebne kreslí ornamenty

tam kde sny nie sú snami

 

z výšky sledujeme slobodné matky

slobodu matky

priezory otcov

sklenené ako oči batysféry

tridsať tisíc míľ pod bahnom

 

x x x

 

Na konci ulice sa smiala kráska

a optikou hroznopohľadu utekala

 

najprv vyzerala že besní

že prevráti noc naruby

z očí jej sálal prítomný dych

ústami unikala a plašila vtáky

 

bolo v nej neskoro

jaskyňa ju plnila šerom

hmyz ju úspešne bodal v zátylku

potom už len mokrá šepkala

kládla vety do vatry ovzdušia

spala

šuchorila perím vtákov

postupne precitala

ako precitajú zvery

 

bolo málo hodín

bol čas jedla

 

skrčená otvárala svoje krásne oči

na svitaní jej nezáležalo

hviezdy jej boli ľahostajné

ukradomky ich sledovala

a vyskočila na rovné nohy

v lese v ktorom stromov niet

kde vysoké tiene nepustia slnko

 

svišťala vzduchom nik ju nepredbehol

v očiach ju pálili divé smaragdy

brilianty jej hrkali v bruchu

dychom pripomínajúca laň

alebo čertovskú lovkyňu tiel

 

v pyramídach snov

v labyrintoch večnosti

sklamaná ale šťastná že uteká

hrubým kaňonom

vznáša sa lieta beží

 

na konci šťastia zastala

bola nad roklinou jej premenlivej duše

zmoknutá do nitky zvetraná tajfúnom

lámala sa poryvom vetra

 

po mužskom chrbte prešla nad priepasťou

muž tam spal celé veky a štyri hodiny

pred príchodom krásky

pred jej uvedomením si nevyhnutnosti lásky