Osamelá Žiara

Osamelá Žiara

Tvoj dom svieti, volá z diaľavy,
no úzkosť ľadová mi žilách prerastá.
Klopanie tiché, možno skazí obavy
a tak sa radšej strácam v uliciach mesta.

Tam, kde neóny maľujú tiene chladné
a dav je maskou, čo skrýva vlastnú tvár.
V ňom hľadám únik, zabudnutie zradné,
pred tým, čo skrýva ten osamotený žiar.

Možno je láska za dverami schovaná,
úprimný úsmev, čo ženie strach preč.
No predstava tá je však veľmi vzdialená
a rozum kričí: "Radšej uteč!"

Možno raz prejdem prah, zbavím sa klamu
a nájdem útočisko v tom žiare domova.
No zatiaľ kráčam ďalej, v rytme davu,
kým nevymizne tá chladná, horká obnova.

A každá pouličná lampa mi pripomína,
že niekde existuje to svetlo trvalé.
Ten bod, kde sa večnosť so mnou prelína
a všetko krásne, dávno už je bývalé.

Už toľkokrát som sa o ten dom popálil,
už toľkokrát som našiel iba ruiny.
Sám seba som za to popravil,
obraz stojí v spomienkach nevinný.