Morský princ

I

(Morský princ)

 

Tak sa pozerám

na kľučku dverí

samopašne

skrytou hrozbou

v nevítaných moriach je otvorené

bránou

 

naozaj si si želal byť prvý?

 

Pri každom údere kovových hodín

moriak spieva hymnu cesty

a polosvet v okamihu

sa mu smeje

to sa mu smeje!

 

Drahokam v hodinách nebol

súzvukom

len doznením krátkej opery

videl som čerstvé stonožky

liezť minútovou ručičkou

bola to jeseň s cyklistom

nemravné pohyby vo vnútri stanu

chceli ma dojať

malým kľúčom

pred bránou nepokojných morí

a zas bol deň ako každý iný

hovoril som tete „Ahoj“

ona neodpovedala úsmevom

lež letargicky posúvala jazyk

panvou

hromžila

pri pomyslení na nedopečené buchty

a ešte raz spomenula

že niekto bol ako ona

 

Tikot hodín pripomínal búrku

starý dom v hĺbke doliny

odzvonil poludnie

neniesol sa éterom

ako zvuk mlieka v priezračnom

pohári

asi bol slepý odlesk stožiara

odrazený zrkadlom morského dna

v spojnici oka a kľučky

 

x x x

 

Marinovaním som skončil predel

medzi čímkoľvek

na mohutnej úrovni sedatív

 

namiesto záchvevu

v hrubej záplave škvŕn

nikdy nehasnúcich koralov

polemizoval som s dámou

nad jej hustým vlasom

poletoval v alabastrovom tieni

zvodidiel

náhly smiech bez okien

tých, čo vidíš pri západe hviezd

na začiatku sezóny

na konci periódy živých zvukov

 

V osamelosti som sa vkrádal

do jej oslnivých póz

zachycoval

stekajúcu žiaru jej nedočkavých

úst

 

/Som nesmelý

keď sa bojím o život druhých/

 

x x x

 

Na konci pevninského šelfu

kde sa vlny lomia presným uhlom

jej telo prehnuté v oblúku

spájalo horizont s hlbinou

videl som maznavé výdobytky oka

perlorodky

v zvláštne trblietavej hladine

raz tam

raz sem

neprúdi úbočím koralov

ale sieňou periel

zlatom vykladanou bazilikou

rýchlovodnej katakomby

 

V tom čase som nemusel rásť

iné druhy sa smiali

že som podobný oblačným ruinám

tak isto zanikajúci pohybom

skazených vetrov

bol v tom rozdiel

v nehnutej mase kyslíka

len lúče pretínajú rovnobežku

do pľúc prúdi modrý oblak

zabalzamovanej častice neba

pre chromých jadro

pre mňa tieň

 

x x x

 

Pod útesom spal zlomený

škuner

okenicou dnu plávali sardinky

pri hnijúcom stole odpočívali

v hre skeletov

ako v spomienkach

ktoré blúdim odnepamäti

v záchrannom člne módnej

plachetnice

a zavše sa zastavím nad palmou

čo vietor nezlomil

poslednou zbierkou nesmelých

tornád

zachovávam si tvár kapitána

onedlho sa zoznámim

s útesmi žraločích krívd

a posmelený myšlienkou slobody

odspievam starú námornícku

baladu

 

mojimi dlžníkmi sú žiaci

inokedy k nim neplávam

tak blízko

samostatne

bez jedinej obavy

a nešťastnej túžby letieť

vánkom

 

Hovorím im „deti“

/sú zárukou bezpečného návratu/

a seba nazvem

Morský Princ

 

x x x

 

Plavíme sa sto rokov

plus tri týždne

severozápadným zálivom šteniat

pomyselnou komorou C2

 

nie vždy má more pochopenie

pre hry obludných vtákov

niekedy nám kazí radosť

z výhry

a počas finále

prekvapivo duní zeleným prílivom

vo vlnách pripomínajúcich

šperk

 

Beztak sa rozpŕchnu

na začiatku nového roka

budú perleťou

chvíľou pre noc

vylúčením skutočnej doby

„do videnia

a plávajte do prúdu“

 

x x x

 

Pri poslednom splne Andromedy

norím sa liatinovou čašou

málokedy zvečnenej patagónskej

krajiny

čo viala

nepochybne nad všetkým

obzorom

a neúnavne dopriala

štekot ľúbezným

alchýmickým milencom

i bez prietrže ťažkých mračien

i s nádychom bielej tmy

vo vlahe noci

v krkolomnom začiatku snov

vždy, keď neprichádza syn

okružnou cestou

lež strmým závitom hlbinnej

priekopy

zvečneným na dvoch obeliskoch

doby

nie v kráse

úbytku

nešťastí

klamaného súcitu

ale sklenenou truhlicou

zamknutých vôní

čo nezaprie môj vlastný ideál

 

x x x

 

Po noci si pripadám

utopenou kľúčnou kosťou

keď padám z piesočného dna

úzkou štrbinou

veslom mámivo kývam

nech len vidia pozdrav

oči zmátožené

neviditeľným leskom modrej

ilúzie

keď kvapky splývajú

blúdia metafyzikálnym blahom

zákerne nehmotné sú iba lúče

vodotrysk na hladine

pod ňou kladina

a akrobatka v priliehavom drese

po skoku

krok zmobilizuje výjav

temnie

ako zdroj energie

vypnúť!

zapnúť!

 

x x x

 

Na štarte vychádzajúcej hviezdy

more spievalo o ceste drakov

a ešte vždy striekalo

na útesy

blankytné závoje chladnej hmly

/studená bola strecha pod

hladinou/

 

všade si kreslím úvod

a presklené myšlienky

nad torzom zatopeného masívu

rád kráčam po kolenách

v meste, kde nehorí svietnik

v smokingu som preplával

Gibraltár

La Manche

a Červené more

 

/po každej búrke

námorníci tĺkli tyčami o

zábradlie

kým som nevystúpil pred nich

mal som strach

ďakoval som

chvíľu nehybne stáli

pomaly sa rozpŕchli do kajút.../

 

Môj poručík sedával

s dáždnikom

z paluby sledoval dažde a

búrky

kým nezmizol počas tichého lejaku

 

x x x

 

Niekam som schoval priateľov

bolo poludnie

čarokrásne žrebce bežali po pobreží

hlavou rozrážali fatamorgány

a piesok zvírený párom kopýt

hľadel na náš koráb

okom

priezračnou ratolesťou bez pohybu

 

zmizli sme

ako miznú medúzy v čiernom dne

len na pozdrav

opíšu telom číslo osem

v tandeme plávajú do noci

kontúry sa tratia

spomienkou

v podobizni

odtlačkom morskej duny

 

II

(Vodozdroj)

 

Moje kroky smerujú

k modravej bubline

osamotenia

liekom je morská soľ

na Panenských ostrovoch

Panny

symbol štátu

zborené nádeje väzňov

ak má význam voda

ak ho má mať

tečúci svet

lepšie bude ísť

noriť sa lánom svetiel

smerujú dole

potápajú lúče

vtedy bol s nimi sen

 

lesklý vodozdroj

klam všetkých nestálych žiabier

kto má moc?

kto stratil šťastie

na úpätí podmorskej panvy

sám je kôl

prekliaty

nedostihnutý

omamný dotyk sirény

rozmaznaný sťažeň máva

zdrapmi plachty

tieň medúz

štípajúce

bodavé láskanie koralov

 

nemôcť plynúť

ležím v prúdoch

náhodne zovretý päsťou

šerom dlhoplutvých

/ich šál ma premenil na stenu/

kameň ako kameň

vysychajúci netvor hlbín

 

ak mám čas

idem brehom

za zátokou je svet pomníkov

ráno nebolo múdre

/až večer

až neskôr

až súmrak ochladil srdce/

 

raz som stretol blázna

plával šerom zimných kanálov

odrazil sa

raz

starým pádlom

kosťou netvora

bežal som

z brehu sledoval

neisté pohyby rúk

v kanoe mal poznatok

zmätok

čapicu lodivoda

moje kruhy olympijského víťaza

 

škola je plná vodozdrojov

schematických pravidiel

o vode učia lekná

pásmom riek a jazier

bol som v triede

mnoho rokov

 

/asi to nebolo zbytočné

ako ľaknutie osirelých detí

majú ich na svedomí

zväzy

kluby

štátne organizácie

letné materské školy/

 

sledujem ciele vodozdrojov

ako na ihlách

ako nešťastný

blúznivý malomocný miešač

miesim vodu pádlom

v kanoe nie je miesto

nech sa napoja chudobní

zo žiabier studne

hladiny neskorej revolty

samohybne

vediem si záznamy

spokojné tváre ležia

súťažia o vstupenku

byť bližšie k mojej vode

 

nie je pochýb

hladina nestúpne nad vlajku

je to šťastie

nezmysel

brána vedúca k mieru

 

niekto zistil

ako zboriť vodozdroj

len do toho

s myšlienkou

alebo bez

bolo už na čase

precitnúť

 

III

(Hydroláska)

 

Milujem tvoju vodnú podobu

a nádobu

čo nosíš v sebe

očarený

ja, štvorhlavý drak

 

vo vodnom záprahu

najlepšia je jazda dvoch

skvelý marš a kúpeľ

na prístrojovej doske leží mrak

náš syn

bláznivo nepriestupný obelisk

 

miluješ ma?

moju pýchu

moje kamene

moju strž

viem

chrápanie je nešťastie

ston dielňou krajčírov

ľutujem robotníckych majstrov

na každom rohu stojí jeden

za každým stromom letí les

a mach chrobákov

a papradie víl

a tráva kniežaťa

a oázy tieňov

a pokoj vtáčích pier

a sen vyschnutej rosy

a môj prazvláštny pocit

niečo sa vojde

niečo nie

niečo mi zaplatí

niečo ako láska

plť budúceho letu

 

asi to bol len názov

len slovo

korisť

zmačkaný vnem homárov

periel, čo neklamú

 

som Vodnár

/ako moja pani/

škrupina, náš svet

nás vedie

pod hladinou spí stožiar slobody

ak nie je naklonený

padá do jemného piesku zabudnutia

šklbe sa

dychom pripomína skicu

autoportrét hlbín

moletnú akváriovú rybku

 

okolo siedmej som miloval vzduch

sneh jemne dopadal

láskal hladinu

neroztopený

vznášal sa ďalej

niečo ho nútilo prežiť

ďaleko odtiaľ zúril boj

pešiaci šli ticho za kapitánom

podrážkou

tvrdo

vtisli cudzej zemi bozk

znásilnenie vetrov je tu silné

kombinuje prácu

vzdor

úbytok tradičných remesiel

ľud ich nenávidí

úsporne hľadá riešenie

hrdinovia plačú náručou matiek

dvíha sa symbol

prekliati zomrú

pachom zeme

 

poznal som jej hydrolásku

nekričím

uberám

v snoch je šťastie

zrkadlo

prapôvodné žriedlo premien

 

niekto mi klamal o sebe

hnal som ho pod hladinu

zakopol u prvej strže

senzačne

láskavo

padal do vnútra

kam žiadny nemôže

 

nemám zľutovanie s cudzím dychom

na dne priepasti

lekná nekrútia prúdy

tu je moja láska

zhon svetadielov

lákam ju do svetiel

nech prežije prvý deň

namiesto plnenia priekopy bahnom

 

IV

(Vodohnev)

 

Zdalo sa mi o skutkoch

umelých prejavoch vlnobitia

vidím prikovaný ku skale

mys strašnej nádeje

loď zas prechádza

úzkou štrbinou svetadielu

 

je treba najať robotníkov

neveriace psy demokracie

plávať za ľadovcom

málo sa vracať

zbierať majetok

pokorený hniť v podpalubí

 

jedného dňa všetky lode zmiznú

okom oceánov

nie naveky

len do vzdialených časov

oslobodenia

 

na skale bol kedysi dom

šikmá strecha

silný krov

deti bez konca

v šialenom prestrojení

búrka zmietla prach

námorník nezabudol tváre

o záchrane topiacich

clivo písal kronikár

 

nemôžem žiť pod vodou

nie je to lákavé

len nevyhnuteľné

pre bandu zločincov

snem vyslúžilých sĺnk

niekto ich učil potápať

sliediť v koraloch

túžbou po perlách

zadržujú dych

rýchlo plávajú

strkajú sa

vraždia

plačú nad hrobom priateľa

 

niekedy som bol ako oni

klamlivý

tichý

niktoš

nešlo to

chcel som odísť

za prácou

za mesto

za ženou

potom prišli

zviazali ma

sto metrov

vo výške orlích hniezd

pribili ruky ku skale

zmizli za svitom

ďalej klamali snehobielym mrakom

 

po líci steká tvár

plasticky

neomylne

spravodlivosť nie je skutočná

listy a semená pretnú cieľ

nekonečno

bezfarebná hladina

ochladený pyrit

mrak nádenníkov

všeschopných vojakov mora

prúdia do novej búrky

miešajú sa s radosťou

objavné nástrahy hnevu

 

besnenie trvá rok

alebo dva

chýba mi domov

bijem o skalu

bielou hlavou

na poludnie pripláva plť

stroskotanci mávajú

žartujú strnulým gestom

za chvíľu bude pokoj

ticho pretne skalu

spadnem do náručia

chtivej kôrovcovej hladiny

vykuknem

vezmem do pľúc vzduch

pretiahnem sa komínom priepasti

 

bol to iba deň

visel som na skale

krvácal z rán

kričal

stroskotanci zakotvili na pobreží

/oslobodili ruky/

búrlivo sa mi smiali

dali niečo najesť

nastúpili na plť

odišli bezo mňa

 

tiež som im ďakoval

žiadal nemožné

našiel súš

po pevnej zemi

pomaly

hľadal ostrov sudcov