Vietor

 

 

 

                       VIETOR 

 

 

 Preháňa sa šírym krajom, 

 pozná každý sveta kút, 

 dolinami, sviežim hájom, 

 nesmelo jak strachopud.

 

 Len tak letmo povieva, 

 sotva cítiť jeho dych, 

 letný nápev zaspieva, 

 nostalgicko ľahký vzdych.

 

 Pofukuje na mori, 

 čerí vodnú hladinu, 

 lodný prístav v zámorí 

 dosiahne o hodinu.

 

 Veje vlajka na žrdi 

 vo vzdialenom prístave, 

 vietor správu potvrdí 

 o nádhernej predstave.

 

 Pri pontóne stojí čln, 

 vo vetre sa kolíše, 

 z toľkej vravy chladných vĺn 

 hrubý román napíše.

 

 Pozorujúc oblohu, 

 prináša nám smutný chýr, 

 našu kľudnú polohu 

 ohrozuje vzdušný vír.

 

 Znenazdajky zaduje 

 mimoriadne ostrým dychom, 

 až sa človek čuduje 

 sprevádzaný smutným vzdychom.

 

 Pohráva sa s listami 

 visiacimi na strome, 

 skolí alej s brestami

 smejúc sa na pohrome.

 

 Stíšže vietor svoju silu, 

 z toľkej škody veľká beda, 

 upokoj sa v túto chvíľu, 

 netáraj, že sa to nedá.

 

 Ustal vietor po búrke, 

 vyjasnené nebo hore, 

 vyplávajme v ponorke 

 rovno na to šíre more.

 

 Krotký ako baránok 

 každý krok náš sprevádza, 

 hvizdom sťaby škovránok 

 letný koncert uvádza.

 

 Obecenstva plná sála, 

 všetko živé na Zemi, 

 len víchrica sa asi bála, 

 schovala sa v podzemí.