Slnko už zapadá, les ožíva zvukmi,
ty sedíš na pni zadumaný,
v ruke papier, pero, stmieva sa,
tvoj zrak spočinie na mne, alebo nie?
Ešte ma nevidíš, smútok je v tvojej mysli,
skladáš papier do tašky, chceš odísť,
priblížim sa k tebe, jemnučko pohladím ti líce,
spozornieš, ako vánok, pocítiš môj dotyk,
Už je tma, mesiac presvitá cez stromy,
v ich tieni uvidíš môj jemný obraz snový,
usmievam sa na teba, hladím ťa pohľadom,
lákam k sebe, poď neboj sa, som tu s tebou.
Prekvapene vstaneš, kráčaš mi naproti,
si sen? či Bosorka z hlbokého lesa, lákaš ma,
nie nepodľahnem, ale radšej odídem,
nestratím sa v lese, som tu doma.
Skutočne odchádzaš, slza kotúľa sa mi po tvári,
môj obraz bledne, mesiac mraky zastreli,
vychádzaš z lesa sám, ako toľkokrát,
zaspal si, pozor dávam na teba.
Tak možno niekedy ...