Posledné vyznanie

Posledné vyznanie

Dotĺklo srdce mojej babičky,
zima jej ho vzala.
Šĺachetné srdce babičky,
čo som ju milovala.

Viac nebudem počuť už jej tichý hlas,
neuzriem už nežné a láskavé oči,
ostane však v srdciach nás,
pojal ju už temný závoj noci.

Babička zlatá, dobrá, jediná,
vari niet na svete sily,
ktorá by mi ťa vrátila?

Ach, ako smutno mi je na svete,
keď nepočuť tvoj hlas.
Aká ťažoba mi srdce tlačí,
keď nevidieť tvoj jas.

Keď hlina bude padať na tvoj hrob
a ja len slzami ho zmáčam,
keď kvety ohnú hlávky nad tvoj hrob,
ja do temnoty vkráčam.

Navždy si ťa zapamatám
dobrú, milú, veselú.
A niekedy v prekrásnom sne
s tebou sadnem ku stolu.