Oči plné sĺz, cez ktoré nevidím.
Potácam sa tichou, temnou ulicou,
v ušiach mi hraje obľúbený blues,
ešte držím sa na chodníku.
Vzdialene počujem žblnkot vody.
Ach, fajn nápad, pridám hlasitosť hudby.
Už som na moste samovrahov,
tak nazývajú ho miestni.
Stojí tu stovky rokov, kamenný,
v podstate romantický, so zlou povesťou.
Ach tá hudba, tklivé tóny gitary,
nemôžem pokaziť povesť mostu.
Všade je tma, len tá hudba nešťastná,
podídem k okraju, aké jednoduché.
Kameň je studený ako moje srdce,
rozhodnem sa neporušiť jeho povesť ...