Kolobeh

 

 

 

                         KOLOBEH 

 

 

 V kolobehu povinností 

 človek občas stratený, 

 pravidelný nával zlosti 

 dennodenne súdený.

 

 Akákoľvek potecha 

 minulosťou ostala, 

 symbolická útecha 

 modlou našou nastala.

 

 Povinností pribúda, 

 topíme sa po uši, 

 žitia radosť ubúda, 

 kam zmizla, nik netuší.

 

 Načo toľkej márnej vervy, 

 každý deň vo večnom chvate, 

 po oddychu túžia nervy, 

 dovolenku či im dáte?

 

 Tri štvrtiny zbytočností 

 riešiť stále dokola, 

 keď absurdný svet spoločnosti 

 prstom luskne, zavolá.

 

 Previnilý pocit hriechu 

 z času mimo dosahu, 

 zabudnutý význam smiechu 

 neznámeho obsahu.

 

 Iba večné náhlenie 

 spoločníkom ostáva, 

 večer smutné trúchlenie 

 z kolobehu nastáva.

 

 Radosť sa dnes urazila, 

 tušiac, že je navyše, 

 cestou od nás vyrazila, 

 čakáme, či napíše.

 

 Veľký pocit previnenia 

 kdesi v hĺbke cítime, 

 vnútorný akt obvinenia 

 spôsobil, že smútime.

 

 Ako z toho kola von, 

 kde nájsť správnu odpoveď, 

 jak poraziť stres a zhon, 

 doručiť im výpoveď?

 

 Jak vniesť duši pokoja, 

 aspoň chvíľku pohody, 

 kresať iskru náboja 

 v eufórii slobody?

 

 Porazíme kolobeh, 

 povstaneme z popola, 

 priestor aj pre voľnobeh 

 naspäť radosť zavolá.