Dedina

 

 

 

                         DEDINA 

 

 

 Ponorená v úplnom tichu 

 naša obec malebná, 

 po človiečiku ani slychu, 

 domovina velebná.

 

 Slnko vstáva spoza hôr 

 pomaličky, ospalo, 

 neúprosne budí skôr, 

 snáď sa dobre vyspalo.

 

 Zavčas rána na dedine 

 život plynúť začína, 

 v každej jednej rodine 

 modlitba ho načína.

 

 U susedov kohút starý 

 kikiríka ostošesť, 

 či sa zbláznil azda vari, 

 spoza okna hrozíš v päsť.

 

 Obloha modrobelasá 

 človeka priam núti vstať, 

 srdce smiechom zajasá, 

 krásny deň sa vidí zdať.

 

 Veľa práce na pláne 

 v dnešnom peknom počasí, 

 zber zemiakov na hrane 

 pre dážď dlhý, nečasy.

 

 Zdraví sused suseda 

 idúc k svojmu políčku, 

 nesúc sebou obeda 

 v maľovanom hrníčku.

 

 Všetko ide od ruky 

 celkom ako po masle, 

 žiadnej vážnej výluky, 

 habaďúry zamrzlé. 

 

 Na čele potu kropaje 

 z ťažkej driny na poli, 

 gazdovi sa zazdaje, 

 že ho v ruke zabolí.

 

 Zas tie strašné mozole 

 potrápia ho z tvrdej práce, 

 sotva vyšiel na pole, 

 čochvíľa sa domov prace.

 

 Ošetrí si vážne rany, 

 chvíľu v kresle oddýchne, 

 bôle, krivdy dáva v strany, 

 zhlboka sa nadýchne.

 

 Pokračuje v robote 

 do úplného zotmenia, 

 v horúčave, lopote, 

 kde v ňom sily pramenia?