Na konci vidím, čo som mala tušiť na začiatku.
Teraz už chcem sa len skryť.
Načo mi bolo vidieť slnko ohnivé, teplé,
veď mesiac žiari rovnako, no ľadovo a chladne.
Bola som ukrytá hlboko v sebe, tam dobre mi bolo,
no nejaký rarášok pošepkal mi, veď slnko hreje.
Prečo som odhalila dušu, mala som len nastaviť tvár.
Teraz mám z duše popol a na tvári spáleniny.
Ach, mesiac môj, prečo som len vyšla von.
Mohla som ďalej naivne veriť rozprávkam.
Vraciam sa späť k mesiacu, zničenej duši.
Ku svojim jemným snom a krutým.temnotám.