Ten hlas

Rušná ulica. Na popraskaný asfalt sadá sivý opar, vzduch je chladný a vlhký. Obloha je bez farby, akoby sa deň ani nechcel začať. Autá trúbia, ale znejú tlmene, unavene. Z neďalekého obchodu zaznie cinknutie zvončeka – krátke, ostré, rušivé. Plač dieťaťa sa mieša s nezúčastneným hlasom predavača, ktorý monotónne ponúka pečivo zo stánku. Všetko je presne také, ako každé ráno – sivé, ošúchané, bez iskry.
Až na jeden byt na siedmom poschodí.

Miestni ho poznajú ako byt smrti.
—————-

„Takže tvrdíte, že včera mala návštevu?“ opýtal sa mladý detektív staršej ženy, ktorá bývala vedľa.

„No áno. Počula som ju, ako sa s niekým rozpráva, ale neviem povedať, čo presne hovorili. Počula som len jej hlas.“

„Bol to mužský alebo ženský hlas?“

„Hovorím, počula som len ju. Najprv som si myslela, že má spolubývajúceho, ale nikdy som nikoho iného nevidela vojsť.“

„Dobre, ďakujem. Zatiaľ nám to bude stačiť. Ešte sa vám ozveme. Dovidenia.“

Detektív podliezol policajnú pásku a vstúpil do malej garsónky.
Keď otvoril dvere, mu zovrelo hrdlo.
—————-

Silvia Volková, 23 rokov.
Rodičia zomreli pred ôsmimi rokmi pri požiari. Žila sama. Žiadny partner, žiadni priatelia. Pracovala ako čašníčka v malom bistre na konci ulice.
Čas smrti: okolo polnoci.
Príčina: samovražda – podrezala si žily na pravej ruke.
Alkohol ani tabletky sa pri nej nenašli.
Uvidíme, čo ešte prezradí pitva.

„Všetko mám spísané a nafotené. Na dnes som tu skončil. Idem podať hlásenie. Ideš so mnou, Ján?“ ozval sa starší detektív, asi o dvadsať rokov starší kolega.

„Ján? Jaaaan?“ Detektíva trhlo.

„Nie… ešte tu chvíľu ostanem. Susedka toho veľa nepovedala – len že ju počula, ako sa s niekým rozpráva.“

„Dobre teda, zostaň si. Ja budem v kancelárii,“ povedal a zamieril k dverám.

„Peter,“ zastavil ho Ján, „nepríde ti divné, že sme tu tento mesiac už tretíkrát?“

Peter si povzdychol. „Pozri, Ján. V tejto časti mesta je samý narkoman, díler a prostitútka. Stáva sa.“

„Ale v ktorom byte sa stala samovražda trikrát po sebe… počas jedného mesiaca?“

„Počkáme na pitvu a výsledky krvi. Uvidíš, že to bola feťáčka. Nemysli na to. Vieš, kde ma nájdeš. Ahoj,“ mávol rukou a zmizol za dverami.

Ján sa rozhliadol po garsónke.
Všade bol poriadok. Žiadne fotky.
Oblečenie úhľadne poukladané vedľa postele.
Na nočnom stolíku šálka, v dreze čistý riad, kľúče ešte stále zastrčené vo dverách.
Žiadne stopy po alkohole, drogách ani liekoch.

Pristúpil k telu a kľakol si.

„Prečo si to spravila, hm?“ zašepkal.

Sklené, modré oči naňho civeli bez života.
Ústa mierne pootvorené, na perách slabý úsmev.
Vlasy voňali po šampóne, no vôňu prebil železitý pach krvi.
Z postele visela ruka – tri dlhé, hlboké rezy, z ktorých vytiekol život.
Na zemi len čierna, zaschnutá kaluž.
Druhá ruka, položená na hrudi, zvierala žiletku – aj tá bola zlepená krvou.

Ján sa postavil.
Poslednýkrát sa obzrel na telo v snehovobielej nočnej košeli.
Potom odišiel.
—————

Piip. Piip. Piip.
6:30. Budík. Čas vstávať.

Ján sa postavil z postele, cestou do kúpeľne zapol rýchlovarnú kanvicu, umyl si tvár a vrátil sa zaliať si kávu. Počul, ako cez dvierka schránky dopadli noviny. Zdvihol ich, položil na stôl, vytiahol žalúzie. Vonku upršaný, zamračený deň.

Sadol si ku káve a ovseným vločkám. Titulka novín kričala:
„V byte smrti vyhasol ďalší život. Vyčíňa v našom meste vrah, nadprirodzená entita alebo ide len o zhodu náhod?“

Položil noviny späť na stôl a zapol rádio.

„Dobré ráno, je streda 12. apríla. Prinášame vám správy z nášho mesta. Včera v skorých ranných hodinách bolo na ulici Sintera nájdené telo mladej ženy. V tej istej bytovke, na siedmom poschodí tento mesiac už vyhasol tretí život …“

Ján rádio vypol. Sadol si späť.

„Niečo s tým bytom nie je v poriadku. Musím to zistiť.“

Zjedol kašu, vypil kávu, obliekol sa a vyrazil do práce.
———

Dobré ráno, Peter.“
„Aj tebe, Ján,“ odzdravil starší detektív.

„Niečo nové ohľadom tej samovraždy?“ spýtal sa Ján.
„Pitva nič neukázala. Žiadne lieky, drogy, alkohol. Ani stopy po pohlavnom styku. V práci ju považovali za čudáčku – s nikým sa nebavila, žiadne večierky, po šichte rovno domov. Rodinu nemala. Bola úplne sama.“
Peter hodil spisy na stôl.

„Našli ste majiteľa bytu?“
„Áno. Majiteľka žije dlhodobo v zahraničí, o byt sa jej stará kamarát. Mám na neho kontakt.“

„Perfektne. Skočím za ním. A ak môžem, rád by som si pozrel aj spisy tých predošlých dvoch prípadov.“
„Jasné,“ prikývol Peter a vytiahol z police dve tenké zložky.

„Ja idem na Eisnerovu – v noci sa tam niekto vlámal.“
„Rozumiem. Ja zatiaľ vypočujem správcu a keď sa niečo dozviem, dám ti vedieť.“

„Dohodnuté. Zatiaľ sa maj,“ povedal Peter, nasadil si klobúk, obliekol kabát, vzal dáždnik a odišiel.
————
O niekoľko hodín neskôr

„Áno, počúvam?“ ozvalo sa v slúchadle.

„Dobrý deň, detektív Ján. Hovorím s pánom Marcelom, správcom bytu na Sinterovej, siedme poschodie?“
„Áno, majiteľka mi vravela, že sa mi ozvete. Rád pomôžem.“

„Potreboval by som sa s vami stretnúť.“
„Žiadny problém. Dnes večer budem v meste. Príďte ku mne domov, adresu máte.“

„Dobre, o devätnástej. Dovidenia.“
„Dovidenia.“

⸻

Spisy:

Meno: Ivan Merter
Vek: 32
Príčina úmrtia: samovražda – obesenie

Meno: Oľga Layer
Vek: 29
Príčina úmrtia: samovražda – pád z okna

Meno: Silvia Volková
Vek: 23
Príčina úmrtia: samovražda – podrezané žily

„Do riti… všetci boli ešte tak mladí.“
Ján listoval, hľadal niečo, čokoľvek, čo by ich mohlo spájať.
Ale nič. Ivan – zlomený po rozvode. Oľga – dokumentaristka. Silvia – čašníčka.
Žiadna rodina. Žiadni blízki. Žiadne spoločné známosti. Žiadne prepojenia.
Len samota. A ten byt.
————

Večer. U Marcela doma.

„Dobrý večer, pán Marcel.“
„Dobrý večer, poďte ďalej.“

Detektív si odložil kabát a klobúk, potom nasledoval správcu do kuchyne.

„Ponúknem vás – káva, čaj, niečo tvrdšie?“
„Čaj bude stačiť, ďakujem.“

„Poznali ste niektorú z obetí osobne?“
„Nie. Videli sme sa len dvakrát – raz pri obhliadke bytu a potom pri odovzdaní kľúčov.“

„Stala sa v tom byte samovražda aj predtým?“
„Nie, aspoň o tom neviem. Majiteľka žije v zahraničí už dvadsať rokov. Tento byt kúpila lacno v aukcii od mesta. Odvtedy ho prenajíma. A odvtedy… sa to deje.“

„Čo bude s bytom ďalej?“
„Ťažko povedať. Možno ho predá. Sama má dosť svojich problémov.“

„Dnes sme boli zobrať veci po Silvii. Ostala tam posteľ, nejaké prádlo, zopár vecí v kuchyni. Polícia mi vrátila kľúče. Ak by vám to pomohlo, môžem vám ich požičať.“

„Myslíte, že by som tam mohol pár dní ostať? Preskúmať to?“
„Určite,“ prikývol Marcel a položil kľúče na stôl.

Byt bol chladný.

Ján stál uprostred garsónky a zvieral v dlani kľúče. Na stene sa ešte vždy leskla odtlačená páska: POLÍCIA – NEVSTUPOVAŤ. Vo vzduchu visel zatuchnutý pach. A niečo iné. Niečo, čo nevedel pomenovať.

Zložil si kabát, rozbalil spacák a položil ho na posteľ – tú istú, kde len pred pár dňami ležalo Silviino telo. Na nočnom stolíku ostala šálka. Nikto ju neodniesol. Dobre tak.

Sadol si. Otvoril zošit, začal si robiť poznámky. Skúmal pôdorys bytu. Premýšľal. Kamera? Mikrofón? Niekto ho sleduje? Ale ako?

„Ak je to len obyčajný byt… prečo všetci, ktorí v ňom žili, zomreli?“

23:46. Zhasol svetlo. Zatvoril oči.

Zvuk.
Ako keď niekto prejde rukou po tapete. Jemné škrtnutie. Neprirodzené v tichu.

Ján sa posadil. Ticho. Tma.

Zobral baterku, posvietil na stenu – nič. A predsa niečo cítil. Ten chlad, ten nepríjemný, lepkavý pocit… ako keď ťa niekto pozoruje.

Postavil sa. Prešiel k oknu. Ulica bola prázdna, len lampa vrhala dlhé tiene. Otočil sa – a vtedy to zbadal.

Na zrkadle.
Niečo napísané. Vyškrabané prstom do zahmleného skla:

„Počúvaš ma?“

Ján stuhol. Srdce sa mu rozbúšilo.

Pomaly podišiel k zrkadlu. Dlaňou zotrel písmo.
Zmizlo.

Ráno – 6:10.

Budík. Nový deň. Nevyspatý, nepokojný. Ale odhodlaný.

Zrkadlo bolo čisté.
No na nočnom stolíku… šálka zmizla. A nebola nikde.

Ján sa posadil na posteľ a pretrel si oči. Chvíľu len sedel, potom vstal a podišiel k zrkadlu.

Zo skla na neho hľadeli tmavohnedé oči. Jeho vlastné.
Unavené. Nedôverčivé.

Pozrel sa na miesto, kde v noci uvidel nápis. Jemne sa ho dotkol prstami.
Nič tam nebolo. Len čisté, chladné sklo.

Zrkadlo chytil oboma rukami a zvesil ho zo steny.
Za ním ostal bledý obdĺžnik – otlačok rámu. Ticho.

Po chvíli ho zavesil späť.

Obliekol si kabát, nasadil klobúk a vyšiel z bytu.

Policajná stanica, 7:48 ráno

Jan vstúpil do kancelárie a striasol z kabáta zvyšky dažďa. Peter sedel za stolom, listoval v papieroch a srkal kávu.

„Dobré ráno,“ zamrmlal, ani sa naňho nepozrel.

„Bol som tam zas,“ povedal Jan, pomaly si vyzliekol kabát a zavesil ho na vešiak.

Peter na chvíľu odložil papier, pozrel na neho. „A?“

„Zrkadlo. V noci na ňom bolo niečo napísané – ‘Počúvaš ma?’ Ako keby do zahmleného skla niekto písal prstom. Keď som to ráno skontroloval, nič tam nebolo.“

Peter na neho chvíľu hľadel. „A si si istý, že si spal?“

„Možno som si len ľahol a snívalo sa mi to… možno nie. Ale ten pocit… ten byt nie je v poriadku, Peter.“

Peter si povzdychol a otočil sa späť k spisom. „Možno. Ale bez dôkazov je to len pocit.“

⸻

Policajný archív, 10:22

Jan sedel medzi starými zložkami, hlboko v suteréne stanice. Prsty mu prechádzali po popísaných stranách, no oči sa mu stále vracali k tomu istému – nič konkrétne.

Niekoľko technických záznamov o výmene elektrického vedenia. Staré sťažnosti na hluk, bežné hádky susedov. Žiadne hlásenia o násilí, psychických problémoch, náboženských sektách, zvláštnych rituáloch. Len ticho. Desivé ticho rokov.

Až posledný rok – samovraždy.

Tri mená. Tri tragédie. Žiadna súvislosť.

Jan si zapísal pár poznámok, ale vedel, že dnes tu už viac nenájde. Zatvoril poslednú zložku, vstal a prehrabol si rukou vlasy. V hlave mu znela len jedna myšlienka:

Musím sa tam vrátiť.

Jan sedel na posteli.
Po celý deň sa pripravoval na túto chvíľu – druhú noc v byte, kde predtým videl nápis. No teraz tu bolo len ticho. Bežný mestský ruch, tlmený hluk od susedov a občasný buchot nad hlavou.

Oči mu blúdili k zrkadlu. Sedel oproti nemu, hľadel do vlastných tmavohnedých očí a čakal. Nič.
Čas plynul, ticho sa predlžovalo. Zívol. Viečka mu oťažievali.

Zaspal.

Klop. Klop.
Jan sa strhol. „Kurva… zaspal som,“ zamrmlal a pozrel sa na hodinky 23:58. Oči mal ešte napoly zalepené, keď zaznelo znovu:
Klop. Klop.

Pozrel k oknu – noc. Tma, ticho. Potom ku dverám – nič.
A vtedy ju uvidel. V zrkadle.

Stála tam. Postava v bielych šatách až po zem, bledé vlasy, zafírovo modré oči. Mladá žena.
Usmievala sa na neho.
„Kto si?“ opýtal sa, srdce mu začalo biť rýchlejšie.

„Ty si ma nepamätáš?“ spýtala sa jemne. „Len si spomeň.“

Jan sa zadíval, hľadal v pamäti. A zrazu… spomienka.
Letné popoludnie, stará záhrada, detské nohy v tráve. A ona. Dievča, čo sa smialo a držalo ho za ruku. Poznal ju. Videl ju už predtým – v detstve.
Ale meno… žiadne meno mu nenapadlo.

„Čo robíš v tom zrkadle?“ spýtal sa zmätene.

Usmiala sa ešte viac a ukázala na jeho čelo.
„Nie som v zrkadle, môj milý. Som tu. A čakám, kedy príde správny čas.“

„Čas na čo?“ opýtal sa.

„Čas, keď budeme spolu, Jan.“

Prásk! Okno sa rozletelo, prudký závan vetra preletel izbou. Jan vyskočil, pribehol, zabuchol okno, pritlačil kľučku.
Keď sa otočil späť – v zrkadle bola už len jeho vlastná tvár.

Ticho.
Tmavohnedé oči. Hlboký nádych.

Pozrel na hodinky.03:58.

Zostal stáť ako prikovaný.
Rozhovor s ňou trval štyri hodiny. A pritom mu pripadal ako niekoľko minút.

Jan vybehol z bytu.
Bežal nočnou ulicou, dýchanie ťažké, krok neistý.
V hlave mu rezonoval len jej hlas.
Tvár zo zrkadla. Modré oči, ten úsmev, slová, ktoré mu šepla.

Kto to bol?
Prečo sa rozprávali?
A prečo práve v zrkadle?

Mesto sa pomaly prebúdza. Pri vlakovej stanici videl, ako sa otvára prvý ranný stánok. Zamieril k nemu, vypytal si cigarety a zápalky, hodil drobné na pult.
Jednu si zapálil ešte pri odchode, pomaly šiel ďalej – myslel. Len myslel.

Myšlienky sa točili v kruhoch. Hlas jej znel v hlave jasne ako chvíľu po prebudení z dlhého sna.

A vtedy –
„Jan!“
Započul svoje meno. Cez cestu. Zastal.

Pozrel. A uvidel ju.
Stála tam.
Tá istá žena – biele šaty, bledé vlasy, ten istý úsmev.
Dívala sa na neho.

Už-už chcel prejsť. Kroky sa mu samy pohli.
A vtedy –
Trúbenie.
Auto sa vyrútilo z bočnej ulice.
Jan inštinktívne ustúpil o krok späť.
Šplech!
Z kolies auta sa odrazila špinavá voda a zasiahla ho po nohách.

„Debil!“ zahučal vodič a ešte niečo zakričal. Jan sa otočil, chvíľu stál zmätene.

Potom sa rýchlo pozrel späť – k miestu, kde stála žena.
Nič.
Nebola tam.

Ulica bola prázdna.
Ráno. Dym z cigarety mu stúpal k tvári.

Chvíľu len stál.
Nechápal.

Potom sa otočil a takmer bežal domov.
Rýchlejšie než predtým, s pocitom, že ak sa obzrie, niečo tam bude. Ale neobzrel sa.

Doma zahodil mokré veci na zem.
Kabát, klobúk, nohavice.
Bez slova, bez myšlienky.
Padol na posteľ.

Zavrel oči.
A všetko zmizlo.
Hluk ulíc, výkriky, chlad, otázky.
Zostal len ticho.
Pokoj.
Zrazu cítil, že všetka zlá energia ostala vonku.

A tak, s tichým výdychom,
zaspal.

Jan sa zobudil.
Oči otvoril pomaly, bez náhlenia. Cítil sa… oddýchnuto.
Nie len tak obyčajne – lepšie než kedykoľvek predtým.

V izbe bolo ticho, len slabé bzučanie mesta pod oknami.
Otočil hlavu a pozrel na hodiny.
7:00.
Ráno.

Posadil sa na posteľ, natiahol ruky, zívol.
Zapol rádio – jemné praskanie a hneď na to tichá hudba a hlas hlásateľa.
Prešiel k oknu, odhrnul žalúzie.

Slnko.
Prvý raz po dvoch týždňoch dažďov.
Zlatisté, ranné, teplé.
Jar.

Jan sa usmial.
Prešiel do kuchyne a zalial si kávu. V pozadí sa rozozvučali ranné správy.

“Dobré piatkové ráno všetkým poslucháčom…”

Piatkové?!
Jan zamrzol.
„Aké piatkové?“

Bežal ku dverám. Na rohožke ležali čerstvé noviny.
Zdvihol ich – dátum jasne svietil na titulke.
Piatok.

„Dočerta… ja som prespal celý štvrtok?!“

Stál v chodbe, zmätený.
Minútu, možno dve.

Potom len pokrčil plecami a zamrmlal:
„Nuž, nevadí.“

Vrátil sa do kuchyne. Znovu zalial kávu, tentokrát poriadnu, silnú. Rozbil si dve vajíčka na panvicu, pridal trochu slaniny –
hlad bol neznesiteľný.
Takmer vlčí.

S tanierom v ruke prešiel ku stolu. Práve sa chystal sadnúť, keď zazvonil telefón.

Zdvihol ho.

„Haló?“

„Jan? Si v poriadku?“ ozval sa Peter. V jeho hlase bol podtón nervozity.
„Kde si? Prečo si sa včera neukázal ani neozval?“

Jan na chvíľu váhal.
Povedať mu pravdu?
Povedať mu o žene v zrkadle, o rozhovore, ktorý trval štyri hodiny, o tom, ako ju videl na ulici?

Nie.
Ešte nie.

„Bol som v byte,“ odvetil pokojne.
„A zistil si niečo?“

Jan sa zahľadel do steny.
Dlhá pauza.
„Ani nie. Nič nové. Ani zaujímavé.“

Peter si vzdychol.
„Mal by si sa dať dokopy, Jan. Vykašli sa na ten byt, prestaň naháňať duchov. Sprav si predĺžený víkend. Oddýchni si. V pondelok ťa čakám v kancelárii.“

„Dobre,“ povedal Jan a zložil.

V kuchyni bolo zrazu ticho. Rádio vypla bzučiaca reklama.
Jan sa vrátil k tanieru, sadol si, uchopil príbor.

A hoci jedol hladne, niekde hlboko vnútri vedel,
že duchovia sa nedajú len tak prestať naháňať.
Lebo niektorí si ťa nájdu sami.


Jan sedel pri stole, poháňaný zmesou kávy a nejasného nepokoja.
Zážitky z noci sa mu stále premietali pred očami – modré oči, jemný hlas, úsmev tej ženy.
A tá spomienka… z detstva.

Váhal. Ruka sa mu niekoľkokrát zastavila nad telefónom, kým napokon vytočil kontakt:
Mama.

Telefón párkrát zazvonil.

„Áno?“
Znelo to ospalo, ale milo. „Janko?“

„Ahoj, mama. Prepáč, že volám takto skoro.“

„Ale, čo by nie. Veď sme sa už dlho nepočuli. Ako sa máš, zlatko?“

„Dobre… myslím. Len som si na teba spomenul. Chcel som sa opýtať, ako sa máš.“

„Vieš ako – kolená ma bolia, ale inak žijem. A ty? Neozývaš sa, neukážeš sa…“

„Mám toho veľa, robota, potom ten byt, čo vyšetrujeme. Vlastne… aj preto som volal. Chcel som sa ťa niečo opýtať.“

„No hovor.“

„Pamätáš si, keď som bol malý…“ Jan váhal, vyberal slová.
„Mal som nejakú kamarátku. Malé dievča. Hrali sme sa spolu. Pamätáš si ju?“

Chvíľka ticha.

„Janko…“
Zmenil sa jej tón – jemne, ale citeľne.
„Ty si mal vtedy… ako by som to povedala… vymyslenú kamarátku.“

„Vymyslenú?“

„Áno. Stále si sa s ňou rozprával, kreslil si ju, dokonca si pre ňu nechával miesto pri stole. Tvrdil si, že sa volá Ema, ale nikdy sme ju nevideli. Otec mal z toho nervy… pamätáš si doktora Mokrého?“

„Nie…“

„To bol psychiater. Poslali nás za ním, keď si začal hovoriť, že Ema ťa volá, že spolu niekam pôjdete. Bolo to zvláštne obdobie… A potom, razom to prestalo. Zo dňa na deň. Nikdy sme sa ťa nepýtali prečo.“

Jan stíchol.

„Janko? Si tam?“

„Som… som. Len som na to zabudol. Ale… teraz sa mi to celé vrátilo.“

„Prečo sa pýtaš?“
Znepokojenie sa zreteľne vpíjalo do jej hlasu.

„Len tak. Mal som sen…“
Zakrýval.
„Taký čudný. A spomenul som si na ňu.“

„Dávaj si pozor, Janko. Sny sú niekedy len spomienky v inej podobe.“

„Áno… to budú len sny. Dobre, mami. Daj na seba pozor. Zavolám ti neskôr.“

„Dobre, miláčik. Objímam ťa.“

„Aj ja teba.“

Zložil.

A ostal sedieť v tichu.

Ema.
Tak sa volala.
Vymyslená kamarátka… alebo nie?

Zrazu sa mu zdalo, že miestnosť o čosi ochladla.
Jan sa otočil k zrkadlu.
Len svoj odraz.

Ale cítil to.
Nebola len v zrkadle.
Bola aj v ňom.


Jan si ľahol do postele.
Zobral do rúk noviny, dúfal, že sa pri čítaní trochu uvoľní.
Ale slová na stránkach sa začali zvláštne vlniť.
Ema… spolu… správny čas…

Zamračil sa a pretrel si oči.
Znovu sa pozrel na noviny.
Stránky listoval rýchlejšie, chcel zísť z tej myšlienky.

Zrazu – na jednej strane – obrázky.
Detské kresby. Farebné, neforemné, ale niečím povedomé.
Listoval ďalej.

Veľký nadpis:
„Čo radia psychiatri deťom?“

Prevrátil ďalšie tri strany a vtom ho zamrazilo.
Hrdlo sa mu stiahlo, srdce prudko udrelo.
Z novín naňho pozerali zafírovo modré oči.
Na obrázku bola Ema.

Vyletel z postele, noviny mu vypadli z rúk.
Zohol sa, dvihol ich a nalistoval tú stranu znova.

Nie.
Futbalisti.
Článok o tom, ako miestny tím verí vo víťazstvo a postup.
Žiadne oči. Žiadna Ema.

Stál tam chvíľu, neschopný pohybu.

Spomenul si – mama hovorila o kresbách. O doktorovi.
Možno… možno niečo odložila.

Neváhal.
Znovu jej zavolal.

„Mami, našla si niečo?“

„Nie všetko,“ odpovedala, „ale pár zošitov s tvojimi obrázkami áno. A tiež nejaké poznámky od doktora Mokrého. Sú u mňa.“

„Môžeš mi to poslať?“

„Peter ide v nedeľu naspäť do mesta, môže ti to doniesť.“

„Ďakujem. Ďakujem, mama.“
Chvíľu váhal, potom dodal:
„Sľubujem, že budem opatrný.“

„Dávaj na seba pozor, Janko.“

Zložil.

Do nedele je ďaleko.
Stál pri okne a pozeral von.
„Čo budem dovtedy robiť?“ zamrmlal si pre seba.

Odpoveď prišla sama.

„Vyvetrať sa. Dostať to z hlavy. A večer – večer pôjdem znova do bytu.“

Pevné rozhodnutie.
Netúžil po pokoji.
Túžil po odpovediach.

A Ema naňho určite znova čaká…


Jan prišiel do bytu a sadol si pred zrkadlo. Čakal. Hodinu. Dve. Tri. Štyri. Prihováral sa zrkadlu: „Ema, som tu. Ukáž sa, som tu. Haló!“

Ale nič. Stále nič. Skúšal dýchnuť na zrkadlo, do hmly napísal: „Som tu, čakám.“

Pozrel na hodiny — polnoc. „Ale veď vždy si sa zjavila pred polnocou… a teraz nič.“

Jan sa postavil. „Vážne to možno bol len únava… snívalo sa mi to… alebo som sa pohol na hlavu.“

Zobral si kabát z vešiaka a vybral sa domov. „Dúfam, že sa dnes v noci vyspím tak dobre ako dnes ráno.“

Už mal dvere skoro zatvorené, keď z garsónky zaznel ženský smiech.

V sekunde bol späť a bežal ku zrkadlu. Bola tam — tak krásna, usmiata.

„Ahoj, Jan.“

„Ahoj,“ odzdravil sa neisto.

„Vrátil si sa?“

„Áno, vrátil. A chcem odpovede.“

„Aké odpovede?“ spýtala sa Ema.

„Prečo tu zomierajú ľudia?“

„Nezomierajú,“ povedala pokojne.

„Akože nie? Traja ľudia sa tu našli mŕtvy.Vieš to iste, Jan?“

„Vieš, že by si ani mňa nemal vidieť,“ usmiala sa tajomne.

„Tak prečo ťa vidím?“ opýtal sa vystrašene.

„Nie si rád, že sme sa opäť stretli, Jan?“

„Ty si vymyslená.“

„Nie som.“

„Tak to dokáž.“

Zrazu Jan pocítil jemnú bolesť na ruke. Pozrel na dlaň a uvidel na nej ako vlas tenku krvavú ranku.

Zovrelo mu hrdlo. „Takže ty si ich zabila?“

„Nie, nikoho som nezabila. Patrím len tebe, nikomu inému.“

„Mali sme byť spolu, ale ty si ma nechal, Jan. Zabudol si na mňa, odišiel si… Odišiel si… Prečo?“

Zrkadlo sa začalo triasť, vznieslo sa ku stropu a s celou silou spadlo na zem — rozbilo sa.

Jan stál ako v šoku. Uvedomil si, čo sa stalo, pozbieral črepy a pozeral sa do nich.

V každom videl len svoj odraz. Dvíhal jeden črep za druhým, keď zrazu niekto buchal na dvere.

Jan sa strhol a pomaly sa postavil, aby išiel otvoriť.

Po druhom buchnutí opatrne otvoril. Pred dverami stála suseda v župane a s natočenými vlasmi.

„Dobrý večer,“ pozdravil sa Jan.

Suseda ho pozrela a keď ho spoznala, zmenil sa jej výraz.

„Pán detektív, vôbec som vás tu nečakala. Myslela som si, že máme nových susedov, ktorí sa nevedia zmestiť do kože, lebo posledné dni počuť hlasy do neskorej noci.“

„Stále vyšetrujeme prípad tej samovraždy, drahá pani. Ešte pár dní a potom bude pokoj,“ povedal Jan.

„To bude,“ odvetila suseda chladným hlasom a diabolsky sa usmiala.
Čoze opýtal sa zdesene Jan
„Tak vás nebudem vyrušovať. Držím palce.“
Odpovedala suseda a odišla do svojho bytu.

Jan si sadol na stoličku, dal si hlavu do dlaní a rozmýšľal, čo ďalej.

Pozrel sa na svoju ruku. Bola tam rana.
„Je to skutočné… nie som blázon,“ presviedčal sám seba.

Vtom si spomenul na vetu, ktorú mu povedala suseda: „To bude…“
Mráz mu prešiel po chrbte. Čo to malo znamenať?

Pobral si svoje veci a vybehol zo schodov. Keď vyšiel na ulicu, zistil, že už je ráno.
Zase strávil v byte niekoľko hodín.
Zrýchlil krok a ponáhľal sa domov. Hlava sklonená, nevšímal si okolie, nepozrel sa na nikoho. Len kráčal. Rýchlo, sústredene, akoby utekal pred vlastnými myšlienkami.

Zrazu —
Počul svoje meno.

Nezastavil sa.
O chvíľu ho však niekto chytil za plece a otočil.

Bol to Peter.

„Ahoj, Ján. Odkiaľ ideš?“

Ján sa na neho pozrel. Stačil jeden pohľad a Peter pochopil.

„Ty si bol zase v tom byte?“

„Nie… nie,“ dostal zo seba ťažko Ján.

„Vravel som ti, daj si pauzu. Oddýchni si, kašli na to. V pondelok v práci ťa chcem sviežeho — máme nový prípad.“

„Do… dobre,“ vykoktal Ján, otočil sa a pokračoval vo svojej ceste.

Keď konečne dorazil k bytu, pred dverami ho čakala kartónová krabica.
Poslala mu ju mama.

Zdvihol ju, otvoril dvere, vošiel dnu a krabicu položil na stôl.
Otvoril ju.
Vo vnútri boli nejaké staré papiere.

Ján ich vytiahol.
Začal čítať…

Psychologický posudok – dieťa J.K., 7 r.
Dátum: 14. 4. 1995
Vypracoval: MUDr. Viktor Mokrý, detský psychiater

Na základe výpovede matky a krátkodobého pozorovania dieťaťa možno konštatovať, že J.K. pravidelne komunikuje s imaginárnou postavou menom „Emma“. Dieťa tvrdí, že Emma ho volá, sedáva vedľa neho v triede a hrá sa s ním v izbe aj na dvore. V prítomnosti iných detí v jej „mieste“ reaguje dieťa vystrašene a odmieta fyzický kontakt.

V detskej kresbe sa opakovane objavuje bledovlasé dievča s modrými očami a neprirodzeným úsmevom. Rodičia uvádzajú, že dieťa sa niekoľkokrát pokúsilo odísť smerom k lesu so slovami, že „Emma ho volá“.

Záver:
Dieťa vykazuje známky disociatívneho správania a možného úniku do imaginatívneho sveta. Odporúčam ďalšie sledovanie, opatrnosť pri nechránenom pohybe mimo domova a následnú psychologickú diagnostiku. V prípade zhoršenia prejavov odporúčam ústavné vyšetrenie.

Psychologický posudok – dieťa J.K., 7 r.
Dátum: 28. 6. 1995
Vypracoval: MUDr. Viktor Mokrý, detský psychiater

Anamnéza (doplnená):
Od poslednej konzultácie sa stav dieťaťa zhoršil. Rodičia uvádzajú, že J.K. prichádza domov s modrinami, povrchovými reznými ranami, výnimočne aj s podliatinami v oblasti krku pripomínajúcimi tlak povrázku. Na opakované otázky tvrdí, že sa „len hral s Emmou“. Hovorí o nej ako o skutočnej osobe a uvádza, že „Emma sa hnevá, keď o nej dospelí hovoria“.

Pozorovanie:
Dieťa je uzavreté, neochotné rozprávať o zážitkoch. V neverbálnych reakciách prevažuje úzkosť, napätie a záchvevy agresivity. V kresbách sa Emma objavuje častejšie – výraznejšia je temná symbolika a rušivé výrazy tváre postavy.

Záver:
Ide o závažný prípad disociatívneho a pravdepodobne trauma-indukovaného správania s tendenciou k sebapoškodzovaniu. Na základe celkovej klinickej situácie bolo pristúpené k riadenej terapeutickej intervencii bez vedomia dieťaťa (metóda nepriamym odstránením symbolu). Výsledky naznačujú počiatočný ústup prejavov. Ďalšie sledovanie je nevyhnutné.

Poznámka:
Emma zatiaľ mlčí.
Odstránenie zrkadla z izby bolo vykonané 24 hodín pred ústupom verbálnych prejavov

Psychologický posudok – dieťa J.K., 7 r.
Dátum: 21. 9. 1995
Vypracoval: MUDr. Viktor Mokrý, detský psychiater

Súhrn:
Po aplikácii terapeutických opatrení a odstránení spúšťačov (najmä zrkadlových plôch a predmetov spojených s postavou „Emma“) došlo k výraznému zlepšeniu psychického stavu dieťaťa.

J.K. prestal hovoriť o Emme, zmizli nočné mory, spontánne sebapoškodzovanie nebolo ďalej zaznamenané. Kresby sú neutrálne, bez rušivých prvkov. V triede znova komunikuje s rovesníkmi, reaguje primerane, neodmieta kontakt.

Záver:
Subjektívna prítomnosť imaginárnej postavy bola úspešne potlačená. Dieťa aktuálne nevykazuje známky disociácie ani halucinatórnych stavov.

Odporúčanie:
Pravidelné sledovanie stavu raz mesačne počas nasledujúceho polroka. Vzhľadom na silu psychickej väzby na fiktívnu postavu nie je možné vylúčiť jej návrat v prípade traumy alebo psychickej záťaže.

Poznámka:
Emma zmizla. Ale nie navždy…

Jana po prečítaní posledného listu rozbolela hlava. Spomienky sa začali vracať – len útržky, slabé záblesky obrazov, ktoré nedokázal presne identifikovať. Položil posudok na stôl a siahol po prvom obrázku. Bol na ňom tmavý les, z ktorého sa tiahli konáre pripomínajúce ruky. Z kresby sálala temnota, chlad. Ján sa zachvel. Zrazu ostrá bolesť vystrelila v spánkoch. Chytil sa za hlavu – a vtom sa to stalo.

Bolesť zmizla.

Cítil pod kolenami vlhkosť. Už nesedel, kľačal – na tráve. Stál pred ním čierny les, hustý a nepreniknuteľný. Rozhliadol sa. Za chrbtom uvidel dom – ten istý, v ktorom ako dieťa vyrastal. Bez váhania sa k nemu rozbehol. No vtom si všimol, že oproti nemu beží dieťa. Zastal. Dieťa sa približovalo – a v tom momente mu došlo, že sa díva na seba. Malý Ján bežal priamo k lesu. Tvár mal bez výrazu, oči sklenené.

Za ním zneli hlasy – zúfalé volanie rodičov. Otočil sa. Mama… a otec. Ján sa zarazil. Jeho otec predsa zomrel. Rakovina si ho vzala. Ako je to možné?

Malý chlapec nezastavoval. Ján sa rozbehol za ním, chcel ho zastaviť, už-už sa ho dotýkal – keď zakopol. Padol. A padal ďalej. Hlbšie a hlbšie. Tma. Ticho. Nekonečný pád.

Až kým s hlasným nárazom nedopadol na mäkký koberec.

Zdvihol hlavu. Detská izba. Jeho stará izba, ako si ju pamätal z detstva. Všetko bolo na svojom mieste. A v posteli… spal on sám. Malý Ján. Dýchal ťažko, chrčavo. Ján pribehne k posteli a zhrozene zistí, že má niečo omotané okolo krku – tenký povrázok.

Snaží sa ho rozviazať, keď ho zrazu niečo schmatne za zápästie a stiahne k zemi. Z podpostele sa vynorí bledá tvár s neprirodzene dlhými končatinami, prázdnymi očnými jamkami a riedkymi vlasmi. Tvor vycerí zuby – zhnité, lámavé, padajúce.

Ján v panike cúva. Hľadá kľučku. Nahmatá ju – a keď stlačí, ocitne sa vonku.

Stojí opäť pred domom. Na záhrade sedia jeho rodičia a popíjajú kávu. Malý Ján si kreslí. Ján k nim pristúpi, natiahne ruku k otcovi – no jeho ruka prejde cez neho. Duch minulosti. Chce si zapamätať otcove oči, jeho úsmev. Každý detail.

Vtom začuje detský smiech. Otočí sa – a tam stojí ona. Emma. Drží malého Jána za ruku. Kreslí s ním. Keď sa ich pohľady stretnú, postaví sa a v okamihu sa zmení. Premení sa na ženu, ktorú Ján videl v zrkadle.

„Už môžeme ísť, Ján?“ opýta sa ticho.

„Kam?“ zašepká.

„Tam, kde budeme my. Budú tam aj oni,“ povie a ukáže na jeho rodičov. „Môžeš mu pomôcť.“

„Ako?“ vykríkne Ján.

„Stačí… stlačiť,“ odpovie Emma a usmeje sa.

Ján precitne. Opäť sa nachádza v byte. V byte smrti. V ruke drží služobnú zbraň. Má ju priloženú k hlave, prst na spúšti. Emma k nemu pristúpi, pobozká ho.

„Všetci. Navždy. Spolu,“ zašepká.

Ján bojuje. Snaží sa zbraň odtiahnuť, no ruka mu akoby nepatrila. Všetka jeho vôľa, všetka sila je márna. Cíti, ako ho opúšťa – ako z neho uniká posledný kúsok duše. Ako para.

Ešte raz sa pozrie do jej zafírových očí.

A stlačí spúšť.

Zvonenie telefónu.

„Áno, prosím?“
„Peter… okamžite sa musíš prísť.“
„Prečo? Čo sa stalo?“
„Nepýtaj sa. Vstaň a príď. Okamžite. Toto musíš vidieť.“

Peter sa ocitol pred známou bytovkou. Po chrbte mu prešiel mráz. Niečo vo vnútri mu hovorilo, čo sa stalo, no nechcel tomu veriť. Prešiel cez policajnú pásku, kráčal pomaly po schodoch. Pri každom kroku sa presviedčal, že snáď ešte sníva.

Až kým neprišiel pred dvere, ktoré dôverne poznal.

Pred nimi stál policajt.

„Je nám to veľmi ľúto,“ povedal ticho, sklopil zrak a odišiel.

Peter ostal stáť ako prikovaný. Dvere nedokázal hneď otvoriť. Cítil sucho v ústach, zimomriavky po celom tele. Nakoniec sa ich opatrne dotkol, zatlačil.

Vošiel.

A naskytol sa mu pohľad, ktorý celú cestu odmietal pripustiť.

Na zemi ležalo telo.

Telo, ktoré veľmi dobre poznal.

Ján.

Peter si kľakol, jednu ruku si priložil k ústam, aby potlačil plač. Márne. Pozeral sa do jeho prázdnych očí. Nevyšiel z neho ani hlások. Pohladil ho po vlasoch a zašepkal:

„Prečo si to spravil…?“

Ticho. Všade len ticho. Žiadna odpoveď. Len mŕtve steny.

Peter sa zdvihol, zotrel si slzy z tváre a vyšiel von. Pri dverách sa oprel o stenu, zapálil si cigaretu. Rozmýšľal. Ticho rozmýšľal.

Ale nič. Žiadna myšlienka. Len zlosť. Smútok. Bolesť.

Spravil krok vpred.

A vtedy mu to v hlave skrslo.

Niečo sa v tom byte deje.

Musím to vyriešiť.