Kráčam cestou, ktorou sa nikdy nevrátim…

Pripíjam si na smútok a žiaľ sveta ma robí plným odvahy.

Kráčam cestou, ktorá rodí zvláštne symboly. Pripadám si na strane mora, trochu vlhký, trochu bezodný.

Líščie nory sú lákavé a premieňajú každý útes na zákonodarný zbor pyšných hlupákov. Na brale sú ich celé hordy.

Zmes topánok je nekontrolovateľným chaosom, ktorý vychádza z človeka a končí v temnote diaľnic. Aj žeriavy sú blankytné, aj bagre mlčiace. Len lešenia revú od bolesti a smútku nad architektúrou mauzóleí železobetónovej metropole.

Sú časy zlé, keď veverička nenachádza orech. Hoci nebo nad ňou povstalo, ona spí a leží v mäkkom prievane teplého dažďa, čo bubnuje na spánky a kôry hrozných vyspelých stromov.

 

Rozvidnieva sa.

Perly sa hádžu sviniam. Ktosi poznamenal, že je to preto, aby sme sa lepšie chápali.

Nevidím dôvod k adopcii nového syna. Ukrižovali ho a nechali napospas osudu. Mali ste vidieť jeho oči. Zmrákalo sa v nich rýchlejšie, než včera.

Jeseň sa krotí aj keď niekde žije leto. Smaragdy a brusnice dozrievajú na poliach a náš kráľ zahynul zbytočne. Mám na mysli toho, čo sa bál vystrčiť nos z maringotky, lebo večer bol snový.

Les mi pripadá drevený. Za každým stromom sa rúca nôž napichnutý na jelení paroh. Srny sa za rána chvejú a načúvajú šepotu lístia.

Ukradnutý vrabec je zločincom prériových stepí. Zakráda sa a ponižuje vlastné sny. Niekoľko samíc tchora sa smeje do prievanu a mrak opisuje hlboký štvorec.

 

Dávno nie som dieťaťom. Odvykol som si od všetkých zápaliek. Kráčam cestou, ktorou sa nikdy nevrátim, lebo ružové sú pery mojej pokožky a alabastrové vlasy vyčnievajú ponad spotené čelo.

Musím byť rozhodnutý preskočiť zámok. Pripravujem si náradie a lámem kosti. Nad mokvavou ranou leží prostredník. Ktorýsi muž zakričal heslo a siete sa napli. O tri štvrte na sedem odišiel a nik ho viac nevidel. Akoby sme ho mohli milovať?! Čo je nesúrodé, sa rozplýva…

 

Mienim byť vytrhnutý ako zub starého žraloka. Potom sa môže stať, že bude zima a škovránky dospievajú hymnu. Nikdy nebolo lepšie prepeliciam a somárom, ktorých odviezli z rovníkovej Afriky. Tam bolo aj žito a neprekonateľný zápach storočnej lipy. Z jej listov sa dal utkať koberec alebo čaj pre opilcov. Nikdy som ho nepil.

 

Ležím na križovatke. Je mi v nej dobre, ako v žalári na konci súdu.

Je prehnané hovoriť o lenivosti. Ide o sny. Predsa – narodil som sa z dezilúzie človeka. On bol ja a prešli sme skrz púšť. Potom už nebol vidieť cieľ. Rozmarné chvíle prenikli do srdca a rozmiesili ho vo vode zvanej Život. Reminiscencie a konce.

 

Bavilo ma byť slobodným. Boli to lži.

Chránenec mloka a žaba nie sú priateľmi. Množia sa vírusy. Metajú a ničia sa vzájomne, akoby nechápali stred ulice.

Už je mi lepšie.

Strácam sa pod náporom mrazu. Slnko uteká.

 

Blíži sa korunovácia kráľa, ktorý sa narodil za zvláštnych okolností. Stará Hydra by o tom vedela viac, ale už je mŕtva, tak ako jej kobylka pribitá na stenu.

Kráľ bol mrazuvzdorný a lietal po rybníkoch ako laň, kým si nesadol na prvý topoľ. Bolo mi ho ľúto.

 

Lúky už nie sú lúkami, kone už nie sú koňmi.

Po ceste sa víri prach závitom skrutky a uniká do mozgu slnečnice. Medzi lúkou a koňom je bezvetrie lámané časťou mosadznej tyče, časťou spráchniveným prútikom namočeným v acetóne. Táto chémia pôsobí, že rovnováha priateľstva sa rozplynie do novovytvorenej sfingy rias. Neumelé bude neumelé nielen na začiatku, ale aj na konci všetkých rozstrapkaných ciest.

 

Starý otec pracoval v bani. Krompáčom naháňal diamanty uhlia do dební. Slnko tam bolo nepriateľské, pretože ho tam nebolo. Chlapi sa hrbili, voda stekala po chodbách do stredu zemegule. Ešte o polnoci bol počuť hlasný sykot.

Bolo to ako v nemej rozprávke: ja, starý otec, starý otec, ja, ja a zase ja, ja. Vtedy sme sa podobali vajcu. Krkolomne sme leteli ovzduším možno práve preto, lebo tiene boli nebezpečne blízko a krabie hmloviny neskutočne pálili. Ženy sa nám klaňali, bol ich celý zástup. Kričiac, pregĺgali sme kyseliny zajtrajška, opretí o stĺpy nahej fatamorgány. Len tí, ktorí nám závideli, sa mohli smiať. Iba oklamaní starci mohli niesť chrobákov na chrbtoch do noci zázrakov a piesní.

 

Ešteže nie som blázon. Dupem na plyn. Nedokážem opustiť križovatku. Niektoré mdlé myšlienky mi obrastajú čelo. Je ich… asi dosť.

Dosť!

Nie je jednoduché rozhodnúť sa byť živým. Aj skalolezectvo trpí nedostatkom odvahy. Mraky, ktoré vedeli, že prídu, sú živé. Nik nepochybuje, že konvalinky sa učia rásť. Nad každým ránom bdie vietor, akoby musel pliesť sveter sviežosti.

Raz som sa hádal so sebou o biede. Prišlo mi divné nepamätať sa na dôkazy. Prebudený som sa cítil lepšie. Krásne ráno.

 

Rieky. Uvoľnenie. Krásny strach. Kožušina snov. Bdelosť. Krk a montáž sfingy. Okoloidúce pašie. Psík, blesk, rozdelenie národov. Katarzia osudu. Lenivé oko. Televízny škrob. Revolta. Budúcnosť. Klam. Nechcenie. Recenzia. Svety. Malosť. Koláž. Smrť. Zase leto. Prídavný ošiaľ. Farby. Vydesenosť. Údolie. Cievy. Smaragdy. Nepochopený otec. Množenie. Raz. Oblak a des. Slzy, rozprávky. Monolit. Krabí prach. Útok o polnoci. Škriabanie. Závit. Pohrúženie. Zmysel ciest.

 

Nebudem sa tváriť, že rozumiem všetkému, čo vidím. Otváram skrinku Trúchlohry. Budeme hrdí na to, že sme nedospelí. Ruka sa stráca za zákonom. Rušia sa všetky postoje. Klamlivé tiež plačú na mojom hrobe. Rastiem a mením sa v divočinu. Je koniec.

Počúvam hlasy a zrkadlá, a čosi, čo bujnie pod náporom andalúzskej romantiky. Neexistuje vybočenie z mieru. Len lastovičky sú vztýčené. Borím sa smradom. Kliešte sa točia. Unikám zákonu. Mladneme do staroby. Nedostižné stihomamy. Krádež psov a ich vyčíňanie. Brutalita večera, ktorý vtrhol medzi sny.

Stál som na obloku, čo sa zdal byť nekonečný. Ráno, či noc. Nesúzvuky. Mámenie a dokonalosť.

Na základe snov vzniká charakter. Ibaže nemá cenu chrániť ilúzie. Línie nesúmerné až hrôza. Bojím sa dotknúť každého dotyku, akoby bol sépiou. Na láske je najkrajšie precitnutie. Blízke sú predstavy vrhnuté lúčom schizmy. Budeme odlúčení.

 

Jediný pocit letiaceho včelstva je, že vzdá hold blížiacemu sa moru a zvodnej víle, ktorá sa nemusí líčiť. Pozbierané sú všetky trosky zúfalcov a ich detí.

Vydávam svedectvo o zle, ktoré sa rozmáha. Je šťastie, že sme deti a môžeme obkolesiť svet nohami. Čarujme, buďme slobodomyseľní ako drozd a škovránok v aspiku. Rozum je cesta. Hnoj je z mesta.

Čakám a kľučkujem nad autostrádou, kde sa škerí asfaltový blázon. Sú mi cudzie rozpitvané ryby.

Akoby som sa vznášal, hnetiem kačice a ich blatá. V rozsahu piatich míľ zomieram pretvorený v žiabre a v ropuchu umlčaného večera.

 

Prší. Bojím sa, že nachladnem. Jediný dôvod nevedomia môže byť aura. Celý život som túžil po osvietení. Zdá sa, že k tomu dochádza. Aj malé svety sú svetmi bez konca. Aj rozsiahle pláne sú vybudované zvnútra.

Mali by sme túžiť po niečom, čo sa nazýva radosť. Kravaty a košele sú znakom mobility. V kaviarňach alebo len na perifériách vyrastajú nové dni. Sú tak vláčne, že nemrazia. Narážajú do kúdolu prachu a náhle je z nich znamenie. Od tých čias prichádzajú polonahé k nemocniciam a prázdnym obydliam, čo sa skrývajú za staré múry. Prezlečené a nedobytné.

 

Na krku mi visí odznak bdelosti. Som katarzný a lepšie ovládam svoje ciele. Nedýcham, lebo je to nemožné. Pre perlorodku, ktorá ma stvorila, to bolo prvé zo série precitnutí, na aké sa nezabúda.

Musím sa premeniť na skalolezecký rebrík, aby som si uvedomil váhu života? Je v tom nerovnováha síl.

Je tak veľa skľúčenosti vo svete. Aj presbyteriánsky kňaz sa mýlil. A nedotiahol povraz. A pravda nemohla byť uvoľnená.

Musím sa priznať, že všetky okolnosti tejto záhady sú mi cudzie. Neustále volám po odhalení, ale neustále som odhalený.

Je more chýb a more zločinov. Ktorý si vyberieš dnes?

 

Volám na skazu dňa.

Uvedomujem si, čo je to byť prázdny. Ako sa končí každá rozprávka, začína sa nový príbeh. O prekročení záhad snívajú proroci. Takí ako ty a ja.

Sme v snovom svete zamknutí a neprichádza žiaden návod. Rozbiehajú sa nové stroje a chladia nás ostrým vzduchom. Sme lepší než včera a krajší než zajtra.

Opálená krásavica po mojom boku nie je moja žena. Je to tieň. A mimochodom – som uzdravený.

V lete možno bude krajšie než teraz. Zaoberám sa jasom alebo mágiou, ale všetko je iné. Vychádzam na priedomie, kde sa začal život niekedy…

V akomsi kláštore napoludnie blčali zvony. Táral o tom akýsi kamzík, podobný mojej tete z tretieho kolena. Aj ona bývala slobodná. Lenže prišiel vánok a všetko zmietol zo stola. Neušetril ju a ona nevzlietla.

Niet pochýb o škodlivosti škovránkov v národnej rezervácii. Niet večnosti nad večnosťou.

Zajtra príde Mesiáš a všetko sa skončí. Mám na mysli tiene vystupujúce z bahna zločinu.

Ako rýchlo by sme mohli nadobudnúť svätosť, ale sme kameňovaní hriechom.

Opúšťam všetko a predsa som pri sebe. Kontrolujem si tep, hladkám pokožku, na kolenách vzývam Stvoriteľa. Je bližšia cesta, než diaľnica?

Odkrájam z nového bochníka plece rumovísk. Je to môj život. Akoby som sníval, ale predsa len žil. V nevädnúcej sláve ma zrodil pozemský jas.

Nevädnúce sú iba konvalinky a kobylky, ženúce sa vpred. Rozprávam o nich, lebo ich poznám. Je treba nasledovať ich.

 

Strašný meteorický roj sa usadil na dne rokliny. Bola tam skalná meluzína, ktorá sa vkradla do duše každého básnika.

Leteli sme ako starý goral dolinou a neúspešne zápasili s každou mihalnicou. Viera nám dodávala odvahy. Bolo to dobre, lebo aj koník sa zdal byť menším, než v skutočnosti bol.

Vybuchovali sme ako atramenty, meniac sa na ženy a žencov, pripnutých k skale ako Prometeus.

Zvečerilo sa, ale náhle. Zovšadiaľ bol počuť krik a nárek kormoránov. Na čaši bol ich znak. Niekedy sme ho prešli prstom, inokedy len bodnutím cudzopasnej včely.

Námorník je sen a cesta je spravodlivosť.

 

Som poľudštený citrón, vracajúci sa z katarzných vojen. Kde zostali orly? Je veľmi málo príkladov žien naháňajúcich strach.

Sú za nami dve fresky. Prvá ukazuje telo a druhá ducha. Hoci telo povstalo z ducha, nevidíme viac než tmu. Po polnoci budujeme chrám. Príkry svah povstáva z blata, prekonáva smer a končí v prázdnote sebapoznania.

 

Zázraky. Zázraky cestných diaľav. Je to hnacia sila života. Nekonečné, bezbrehé, vždy nové a nie tie isté.

Kráčam cestou, ktorou sa nikdy nevrátim, pretože tá cesta som ja. Kráčam cez horské masívy a zádumčivé polia, kde sa rodí nový deň.

Symboly sú hnané láskou. Ten starý bedár bol zotročený, ale utiekol. Na okraji planiny sa mu smiali štebotavé škorce a prítulné púpavy plné vzdoru a šedomodrej farby úsvitu.

Bolo neskoro, keď sa vyzliekol z kože, aby precestoval svet, čo mu beztak ležal pri nohách.

Škorce zaspali, púpavy snili a bedár plával ďalej. Bol som to ja. A nádej mojej cesty.

Nie je možné dotknúť sa perál. V tvári sú hmyzožravým letcom popolavej pokožky.

Línie sú krehké a štítia sa smrti. Som presvedčený o tom, že za tvárou je rozptýlený prach vesmíru.

Včely a ostatný život sú nablízku, keď sa deň pretkáva s dňom. Je v ňom umocnený žiaľ noci a každej prerušenej lásky jazveca.

Ľutujem ich. Ľutujem každý premárnený vzdych žalúzii. Je pokladom mať ich na oknách. Padajú ako na tvári viečka. O niečo ťažšie, o niečo nekonečnejšie. Zámerom je zastretie sveta, nie jeho záchrana.

Cestujem a usychám. Vyrážam do hôr a malinčia. Mlčanlivý. Beztvárny.