PRÍBEH - 5

PRÍBEH - 5

Jazdci

Konečne nadišiel deň, keď spojil konce zaplneného remienka. Nastala pravá chvíľa povedať, čo k nej cítil. Že ju mal rád. 

Dúfal, že darček ju zaujme. „Čo znamenajú tie farebné ozdoby ?“ opýta sa ho. „Farbu kvetov na kríkoch, z ktorých si prichádzala.“ „A tie tmavé medzi nimi?“ „Smutné dni, keď sme neboli spolu...“  Takýto bude rozhovor, keď jej darček ukáže. A vetu „Nie, ešte nie ...“ pri predstavách objatia a bozkov už počuť nebude.

Keď sa vynorila z kríkov, navrhol vychádzku na lúku nad mestom. Súhlasila a tvárila sa, že nepostrehla drobnú lesť. Na miestach bez kríkov nemala kam nečakane zmiznúť. 

Predstavy krásne prežitého dňa im ale už čoskoro zmarila skupina jazdcov. Zbadali sa navzájom. Znepokojene sledoval, ako jeden z nich zastavil cval koňa a rukou ukázal smerom k ich dvojici. 

Muži na koňoch neveštili nikdy nič dobré. Vždy mal obavu nielen z ich sily, ale najmä z povahy, ktorá sa na tú silu spoliehala. Náhlivo preto očami hľadal okolo seba aspoň dajakú palicu, žiadnu však nevidel. V naivnom odhodlaní prisunul k sebe nohami zopár kameňov. Potom sa postavil pred dievča a snažil sa tváriť kľudne i odvážne. 

„Ľudia sa potrebujú báť niekoho neznámeho, koho nedokážu premôcť ani mečom, ani jedom. Inak by všade zavládol chaos a násilie...” obhajovali kňazi úlohu bohov i seba v živote mesta, keď strácali schopnosť odpovedať na jeho otázky. 

Pri pohľade na jazdcov vnímal bezmocnosť pred hrozbou sily, ktorá sa na nich valila a cítil sa podlo a falošne. Zrazu totiž dúfal v pomoc niekoho všemocného, koho často spochybňoval. Len ten mohol teraz ochrániť dievča pred rozjarenými chlapmi, ktorí sa už prihnali k nim. Jeho vinou sa nemohla ukryť v kríkoch.

Zvedavo krúžili okolo, kým ako tak ukľudnili kone. Na jeho prekvapenie z nich ale nezosadli, akoby sa zrazu zháčili či má zmysel tak urobiť. Zopár z nich aj nahlas zaklialo alebo dokonca znechutene odpľulo. Na tvárach im vybadal neskrývané sklamanie.

Po chvíli ticha sa ho asi rozhodli nahradiť aspoň nejakou zábavkou.

„Čo ...? Hádam len nie milenci ...” vyprskol posmešne jeden, keď vybadal jeho odhodlaný pohľad a ochranný postoj pred dievčaťom. „Nemaj strach, nik sa ti tej škraty ani nedotkne, pisárik ...”

Muž sa obrátil na ostatných s pokynutím hlavy naznačujúcim očakávanie prejavov súhlasu. A možno aj uznania, že podľa vzhľadu a oblečenia uhádol mladíkove postavenie v meste. Pisármi a úradníkmi očividne nielen on pohŕdal. „Toľko mincí určite nemáš, aby si nás podplatil. Aby sme jej urobili dobre, že ...? Krásavici ...” posmieval sa ďalej.

Muž sa ale zrejme netešil obľube medzi spoločníkmi, lebo nik sa jeho slovám nezasmial, nepridal a tak zmĺkol. Viac myšlienok sa v jeho obtlstlej hlave už nerodilo a nastalo opäť ticho. Len kone sa občas nepokojne zavrteli na mieste a niektoré sem tam i nervózne zaprskali.

Skrsla v ňom slabá nádej, že chlapi snáď nakoniec v pokoji odídu. No oni stále váhali, nechceli sa zmieriť so zbytočnosťou zachádzky. 

„Ukáž nám aspoň ako ju bozkávaš, “ ozval sa ďalší z nich, „nech sa pobavíme.“

V mladíkových očiach sa objavilo prekvapenie. Muži si ho vysvetlili po svojom a zosilnili naliehanie. „Zaplatíme ti, aha...“ poťažkal posmešne niekto vrecko plné mincí. 

Bolo už jasné, že našli zábavku a teraz neodídu. Upokojili aj kone a ostali postávať okolo dvojice. Zvedavo i nedočkavo.

Otočil sa váhavo k nej. Zazdalo sa mu však, že v jej očiach postrehol skôr veselosť, ako obavu. Stála nepohnuto, len vietor jej zrazu rozfúkal dlhé vlasy spoza hlavy do tváre. Musel ich preto odhrnúť. Dotkol sa pri tom jemne jej pier, líca, ucha, krku ... Vietor sa s vlasmi opakovane pobavene pohrával a vracal ich späť na tvár, akoby chcel odčiniť žartovanie pri ich zoznámení. Dával mu tak dôvod, aby sa znova a znova dotýkal jej vlasov a šije. Aby sa nezadržateľne približovali ich telá i tváre. 

Napokon ju zasnene pobozkal. Presne tak, ako si to už dlhú dobu veľmi často predstavoval. Dnešok mu podivuhodne splnil tajné želania.

Precitol, keď začul slová : „Nechutné, fuj ... Ako to môže, takú škratu ... Daj mu odmenu a poďme.” 

Mešec s mincami capol na zem a vzápätí zaklopotali kopytá koní chystajúcich sa na odchod. Spočiatku váhal, či ho má zodvihnúť, prišlo mu to ponižujúce. Keď ale vycítil, že jeho vyčkávanie predlžovalo ich prítomnosť, zohol sa preň. 

„Je to podvodník...” zaznel mu zrazu nad hlavou piskľavý, nechutný hlas. Mladík zmeravel.

„Mal pri tom zavreté oči, videl som. Je to podvodník.” 

Pozrel opatrne nahor. Piskľavý hlas patril mužovi, ktorého vzhľad bol ešte škaredší ako hlas a pohľad ešte zákernejší ako myšlienka a slová, ktoré vzápätí vyslovil: 

„Nech jej tu teraz pred nami spraví pankharta...!”

Ticho, ktoré nastalo tentoraz, bolo už dlhé a spýtavé... Všetci a všetko zmeravelo.


Dačo tajomné sa však zrazu začalo diať naokolo. Nielen to, že spýtavé ticho sa premieňalo na hrozivé... Niečia vôľa začala zrazu prenikať nimi všetkými a hľadala svoj prístav. 

Bola to jej vôľa a tá sa sústredila na jednu osobu. No nebol ňou mladík, ktorý už s mincami v ruke opäť stál zmätený pri jej boku. A neboli nimi ani muž s piskľavým hlasom alebo muž, ktorý ponúkol a hodil mince. Len ona a niekto z jazdcov, kto sa doteraz mlčky držal stranou, vedeli o niečom, o čom nemal potuchy nik z prítomných.

„Teraz ešte nie...! “ vysielala želanie dotyčnému, hoci tušila, že tým raz v budúcnosti stratí časť svojej moci. 

Opodiaľ prizerajúci muž na koni, majestátnosť a veľkosť ktorého dávali najavo, že na ňom nesedel niekto bezvýznamný a ktorému bola určená prosba, sa zamyslel. Aj keď nik nepočul jej slová, všetci vytušili, že rozhodnutie a osud dvojice je v jeho rukách. Mladík si ho všimol až teraz. Takže to bol ich skutočný vodca ...

„TERAZ EŠTE NIE !” povedal muž na majestátnom koňovi nakoniec rázne a uprene sa pri tom pozeral na dievča. Po chvíli trhol uzdou, zvrtol koňa a neobzerajúc sa za seba, začal bez ďalších slov cválať preč. 

Ostatní ešte dlhú chvíľu váhavo postávali, kým si konečne uvedomili, že žiadna zábava už naozaj nebude. Až potom so sklamaním, pretaveným do zúrivosti jazdy, začali náhlivo nasledovať svojho pána.

 

S výdychmi úľavy pozeral na miznúcich jazdcov. Ako vinohradník, ktorý vidí zázrakom strácať sa hroziace ľadovcové mraky nad vzácnym viničom. Stále ju držal za dlaň. Pri tom bozku bol v pokušení veriť, že jazdcov privolala nejakým spôsobom ona, aby ... No pridobre si všimol hrôzu a zmenu v jej pohľade, keď začula vetu vyslovenú piskľavým hlasom.

„Kto to bol ?” vyšlo z neho po chvíli. Ani sám nevedel, či sa pýtal na muža na majestátnom koňovi, alebo na celú skupinu.

Neodpovedala. Otočená chrbtom dlho pozerala do diaľky. Keď sa obrátila, prekvapujúco uvoľnená odpovedala : „To naozaj teraz myslíš iba na nich ?“

Spamätal sa. Zdalo sa mu, že ju poznal už dlho, veľmi dlho. Akoby oddávna, no nevedel odkiaľ. No zároveň bol i nesvoj. Zachoval sa v jej očiach ako muž ?

Vycítila jeho rozpaky. Nielen nad svojim počínaním, ale aj nad súvislosťami, ktoré nechápal. Prečo o nej hovorili, že je škaredá ...

„Vidím, že teraz je len jeden spôsob, ako sa ti dá zabrániť pýtať sa,” povedala s úsmevom a prehodila si zopár vlasov cez pery ...

Autor P.Balam, 24.12.2020
Přečteno 21x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter