PRÍBEH - 6

PRÍBEH - 6

Krajina kopcov

„Nabudúce sa stretneme u mňa,” povedala pri lúčení po jednom z ďalších stretnutí. „Bude tam asi bezpečnejšie ako tu,” pripomenula mu zážitok s jazdcami, lebo vycítila jeho obavy a predstavy o miestach, kam ho pozývala. Súhlasil napokon, veď snáď vedela, čo navrhla.

Potešilo ho preto, keď ju zbadal netrpezlivo vyčkávať na okraji lesa, ktorý vytváral hranicu zakázaného územia. Tú prekračovali iba cudzinci neznalí miestnych legiend, alebo odvážlivci či opovážlivci pokúšajúci osud.

Po zvítaní, ktoré už nepotrebovalo vlasy na ústach, vykročili cestičkou medzi stromami. Bola široká a pohodlná, možno práve ňou vodieval pastier stáda do mesta. Les naokolo mu napodiv nepripadal zvláštny a tajomný, či dokonca strašný. Práve naopak. Menil sa na čoraz krajší a zelenší, s príjemne chladivým tieňom a plný spevu vtákov.

Keď ním prešli, uvidel nádhernú krajinu. Polozvlnené kopce zdobili strmé zrázy bielych skál. Na rozkvitnutých lúkach sa bezstarostne pásli ovce a kozy.

Zvedavo skúmal, ktorý z kopcov by mohol patriť chrámu večného života. Vždy si miesto, kam prišiel, predstavoval ako pochmúrne, zahalené vo večnej hmle a dyme. S holými šedými bralami a starými vysušenými stromami, na ktorých posedávali hladné vtáky čakajúce na posledné vydýchnutie stratených nešťastníkov.

Prečo ale miesto toho, čo si predstavoval podľa rozprávaní a povestí, videl to, čo videl ? Aj Ona bola vlastne iná, ako ju opisovali prednedávnom jazdci... Záhada mala určite rovnaké vysvetlenie.

„Krajina je ako ja. Má moc javiť sa každému takou, ako on vníma a chce vnímať svet okolo seba. Má moc chrániť sa pred zlom ošklivosťou a hrôzou.” Opäť spoznala jeho otázky.

„Keby ju všetci videli takú aká je, zničili by ju. Aj keby vedeli, že je posvätná. Vzácne stromy by vyrúbali pre sochy svojich podobizní, kvety by vytrhali pre svoju krátkodobú potechu a skaly by vylámali pre stavbu palácov. Krvou zvierat by zakalili vodu potokov, aby naplnili túžbu zabíjať a cítiť sa vládcami nad ich životmi. A nakoniec by ju sfarbili i krvou vojakov poslaných bojovať o vládu nad týmto vzácnym miestom. Kopce by prevŕtali dierami pri hľadaní zlata a drahých kameňov. Uvoľnili by smrtiacich duchov z útrob zeme.

Pytliakov tu preto trhá divá zver. Chamtivcov po zlate a drahokamoch zabíja hlad a smäd pri nekonečnom blúdení a hľadaní pokladov. Málokto, kto sem vstúpi zo zištných dôvodov vyjde živý a bez pomätenosti. A ak im to je umožnené, tak iba preto, aby boli výstrahou ostatným.”


Zamyslel sa. „To aj ty dokážeš byť taká hrozná ?”

“Ja predsa nemôžem byť taká. Výsadu beztrestne sa brániť zlu zabíjaním má len príroda. Ja sa môžem brániť iba škaredosťou... A obetovaním ...” dodala už vážnejšie i smutnejšie.

Viedla ho cestou k vrcholu najvyššieho kopca. A hoci sa zdal byť spočiatku vysoko, cesta naň sa zdala krátka a bola príjemná.

Sadli si na kamennú lavicu, ktorá ich akoby očakávala, keď došli nahor. Jej tvar i ošúchanosť hrán a ozdobných reliéfov prezrádzali, že bola veľmi stará. Ani by sa nedivil, keby sa dozvedel, že je z doby prvých chrámov. A že sú na kopci, kde mal stáť chrám večného života.

Pozorne sa zahľadel na krásny výhľad, ktorý sa im naskytol. Všimol si, že hraničný les vytváral okolo kopcov kruh. Lúče slnka spoza obláčikov osvetľovali pahorky a malé lesíky. Ich tiene zvýrazňovali malebné krivky krajiny.

Miesto kde sa nachádzali bolo očividne jej obľúbené.

„Áno, páči sa mi tu. Je tu krásne, ako si vravela,” povedal a ona sa vďačne usmiala. Potešená, že tentoraz on vytušil jej otázku.

Chvíľu mlčala. Nad niečím uvažovala. Akoby sa v duchu s niekým rozprávala. Potom sa postavila a naznačila, aby tak urobil i on. Uchopila mu pevne ruku :

„Chcem ti tu totiž niečo ukázať ...”

Telom sa ešte dôverne pritisla k nemu, no jej oči už patrili krajine pod kopcom. Mlčky sa na ňu dívala. Zapozeral sa i on.

Pohľad na krajinu sa zmenil. Osvetlenie a tiene sa začali bláznivo preskupovať, akoby slnko nad oblakmi vírivo menilo polohu. Keď pohyb ustal, na úpätí sa objavili drobné svetielka, to sa lúče slnka sa začali odrážať od tisícov malých semienok vyletujúcich z odkvitnutých kvetov. Sprevádzali ich silnejúce zvuky množstva zvončekov.

Nezneli náhodne, jasne vnímal ich súzvučné melódie.

To, čo spočiatku pokladal za záplavu vánkom vynášaných semienok, sa ale po chvíli ukázalo byť drobnými letiacimi stvoreniami. Stúpali nahor po svetelných lúčoch, postupne narastali a menili sa na priesvitné bytosti.

Preľaknuto cúvol, keď niektoré začali zrazu prudko k nim nalietať. No skôr ako stihol pocítiť ich náraz, prenikol mu telom chlad. Akoby okolo neho v tesnej blízkosti padala ľadová obruč. Mimovoľne zavrel oči ...

Chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že už nestál, ale ležal na jemnom piesku. Vzduch naokolo bol slaný a za zavretými viečkami a nahým telom vnímal teplo slnka. Hudba krídiel sa zmenila na monotónny špľachot vĺn, ktoré mu príjemne chladivo zalievali konce nôh. Jediné, čo sa nezmenilo, bol pocit, že drží ženskú dlaň. No jeho myseľ patrila niekomu neznámemu. Niekomu, kto práve v tej chvíli túžil navždy uchovať spomienku na tento deň. Kto premýšľal, či to krásne, čo pred chvíľou prežil s peknou mladou ženou ležiacou po jeho boku, sa nestalo počiatkom nového života. Želal si, aby to tak bolo. Krajší okamih pre stvorenie človeka si ani nevedel predstaviť. Uvoľnil dlaň a rukou prešiel na jej koleno. Postupne sa presúval vyššie a vyššie... Vedľa seba započul zrýchlený dych ženského tela. Jej noha sa pomalým pohnutím zbavila ruky a prekrížila mu telo. Prsty sa im vzápätí kŕčovito spojili ...

Opäť pocítil prechod chladivej obruče. Tentoraz už otvoril oči a uvidel nejasné zelené šero. Znova stál. No nohy mal vrastené pevne a hlboko do zeme a jej životodarná vlhkosť mu prúdila ku končekom už nie prstov, ale desiatok konárov a stoviek listov. Bol stromom. Myseľ mu zapĺňal pocit spokojnosti a poznania, že vždy miloval vánok, ktorý mu i teraz pomáhal dotýkať sa a hladiť svojich súrodencov a priateľov rastúcich okolo neho. Šumom listov sa s nimi rozprávať a príhody lesa i diaľok si starostlivo zhromažďovať hlboko pod kôrou. Les, v ktorom žil, bol veľký a dlhý a jeho druhovia mu preto mohli prinášať správy z ďaleka. V zime počas spánku ich znova a stále prežíval a pripomínal si ich. A veril, že raz k jeho kmeňu príde človek, ktorý ho objíme a on mu odovzdá všetku svoju múdrosť a skúsenosť. Snáď tak stihne dať svojmu životu vyšší zmysel skôr ako ho vytnú alebo ako mu vetché telo vyvráti víchrica ... Keby tak trvalo večne, to čo miloval ... vánok, vlhkú zem, zelené šero a dotyky priateľov okolo...

Aj zelené šero nakoniec zaniklo. Chlad obruče a následné teplo v hrudi z toho, čo prežíval, sa opakovali. Stával sa postupne milujúcim otcom, synom, mužom, bratom, priateľom, milencom žien i mužov, verným psom i koňom, vtákom i levom starajúcimi sa o svoje mláďatá ... Pri nich všetkých preciťoval ich prežívané okamihy lásky a túžby uchovať si ich naveky.

Nevedel aký čas ubehol, kým sa opäť stal sám sebou. Pozrel na ňu, bola podobná bytostiam, ktoré sa už strácali a mizli. No na rozdiel od nich bola dokonale svietivo biela, stála pevne na zemi a zostávala skutočná. Stále sa držali za ruky.

Pochytila ho zrazu pred ňou bázeň, úcta, ba až strach. Aká je vlastne jej pravá podoba? „Pani ...“ vyjachtal zmätene čudnú vetu, ktorú si potom nikdy nevedel vysvetliť, prečo ju povedal. „Pani..., dobre nám je tu. Ostaňme tu naveky. Postavme tri domčeky. Jeden pre pastiera, jeden pre nás a jeden pre naše deti...”

Mlčala. Postupne sa už aj ona vrátila do podoby v akej ju poznal. Sadli si na lavičku. Ktovie, kto na nej dakedy sedával a prečo sa práve jemu dostalo pocty byť tu s ňou...

Posledné bytosti zmizli v kvetoch na lúke. Nečakala ani na jeho otázky, vedela že ich je mnoho. Začala rozprávať sama.

„Nič na svete, čo má začiatok alebo koniec, nie je dokonalé. Aj tento svet, v ktorom žiješ, vznikol dočasne iba vďaka nedokonalostiam večného pohybu, chaosu, nehybnosti a ich spojenia. Len ten, kto vedome tieto nedokonalosti vyvolal, je večný a dokonalý.”

Odmlčala sa. „To ale teraz nie je podstatné. Možno všetko pochopíš neskôr. Skrátka, ani ja, hoci som prvotne vytvorený duch a prvý pocit sveta, nie som dokonalá. Myslela som si, že keď sa dám mužom a ženám spoznať, že ich svet bude krajší. No muži v snahe zapáčiť sa ženám, ktorú som v nich láskou vyvolala, začali sa čoraz viac spoliehať na poznanie, silu a rozum. A ženám zalichotilo, keď ako prejavy lásky, miesto obyčajného spoločného pohľadu na krásu okolitého sveta, dostávali dary poznania a sily - ozdoby zo vzácnych kameňov a kovov, kožušiny zvierat a vzácne pokrmy, sošky a obrazy ...

Preto bývam prítomná vo svete i v telách ľudských bytostí. Chcem naprávať, čo som spôsobila. Ak neuspejem, vraciam sa opäť a opäť po čase v novej a novej podobe. Ale priznávam, nakoľko som i ja nedokonalá, som tu aj preto, lebo som tiež zatúžila prežiť, čo dávam iným. Nechcela som byť iba svedkom napĺňania cudzích životov.”

„Veď občas môžem milovať aj samú seba,” dodala a on si spomenul na jej náruživosť pri bozkoch. Neklamala, pousmial sa v duchu. Milovala vtedy naozaj i samu seba a dopriala si ...

Po chvíli z nej ale napodiv bolo opäť už iba veselé a až bezstarostné dievča. Oprela sa o neho a preplietla ich prsty. Možno schválne tak, ako to prežil v “sne”. Spomenul si na dotyky tiel na piesku. Veľmi teraz ľutoval, že ten, komu spomienka patrila, nemal otvorené oči. Ako žena po jeho boku vyzerala ? Bola krajšia ako Ona ? Alebo to bola Ona ? A ktovie, čo Ona v tú chvíľu prežívala. Bola v mysli tej ženy, alebo niekoho iného ?

Otázky mu oživili spomienku. Zatúžil prežiť to, čo mladík na piesku.

Zazdalo sa mu, že aj ona bola teraz v nálade dopriať si... Pohodlne sa uložila na lavičke, hlavu si oprela o neho. Ktovie či som jej prvý, uvažoval. Pôsobila totiž bez ostychu a s istou nedočkavosťou. Ako niekto, kto túžil prežiť znova niečo, čo už dakedy zažil.

Odvážil sa byť preto smelší. Keď jej nevadili ani bozky na hrudi, pripomenul si “sen“. Mimovoľne načiahol ruku na koleno a posúval nahor ...

No tak, ako nečakane končili vidiny, tak sa ukončil aj začínajúci skutočný sen. Zhlboka vydýchla a jemne, no zároveň rázne, mu odtiahla ruku. Vytušila zámer.

„Teraz ešte nie,“ povedala a ako ozvena sa mu vrátila spomienka na slová „TERAZ EŠTE NIE” vyslovené jazdcom. A hoci pocítil sklamanie a aj odhodlanie nedať sa odradiť, rýchlo si uvedomil naliehavosť a priam osudovosť tej vety.

„Prepáč,” pokračovala previnilo a smutne, „mám svoje dôvody. Ver mi. A okrem toho, je čas sa dnes rozlúčiť .”


Autor P.Balam, 25.12.2020
Přečteno 22x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter