PRIBEH - 13

PRIBEH - 13

Ostrov

Prebral sa do ticha a pocitu, že ležal v niečom príjemnom. V niečom suchom a hlavne teplom. Hoci mal oči stále ešte zavreté, nepochyboval, že už nebol v tme. K príjemnému pocitu suchu a tepla sa hodilo iba svetlo navôkol.

Začul prichádzajúce kroky a tak zvedavo nadvihol viečka. Stála nad ním žena. Staršia ako ONA, ale pripadala mu rovnako krásna. 

Vstal. Uľahčene si uvedomil, že v ruke stále držal džbán. Jediné čo ho miatlo, že stuhnuto zovretú dlaň nedokázal uvoľniť.


„Nepoviem ti vitaj v novom živote, lebo nie som určená k tomu, aby som ťa tu držala,“ prerušila jeho úvahy nad kŕčom v dlani.

„Kto si a kde som to ?“

„Môžeš ma nazvať Spravodlivosť. Už nie si vo vašom svete. No ja mám moc zvrátiť smrť a vyvoleným jedincom umožniť návrat do sveta, z ktorého prišli.”

„Prečo by som sa mal ale vrátiť ?”

„V tvojom svete si predsa mŕtvy. Bol si zavraždený.“ 


Nechápavo i neveriacky na ňu pozrel. Asi očakávala jeho prekvapenie, lebo pokračovala :

„Dievča so spoločníkom na koni si práve delia výstroj a zlato, ktoré ti ukradli ...“

„Tomu neverím, určite klameš !“ vykríkol posmešne. Samozrejme, že toto je ďalšia skúška a pritom tak priehľadná, pomyslel si uľahčene.

Žena sa však nedala rušiť : „Premýšľaj predsa o všetkom, čo si zažil. Možno si mnohé nepamätáš. Dievča ti dávalo pravidelne piť opojný nápoj. Preto si pamätáš iba to, čo chcela ona. A naopak, videl a počul si aj to, čo sa nestalo. Všeličo ti nahovorila, až sa jej podarilo vylákať ťa do končín, kde ťa nik nebude hľadať. Sám si jej doniesol zlato, šperky. A jazdcovi drahú výzbroj.” 

 

Odmlčala sa a dožičila mu dlhý čas premýšľať. 

Musím byť opatrný, pomyslel si. Netušil, či vie o jeho poslaní. 

„Aj keby to bola pravda, prečo by som práve ja mal mať možnosť vrátiť sa späť ?“ ozval sa nakoniec.

„Ako jeden z mála si obstál v skúške. Prekonal si strach a preto si sa priplavil na môj ostrov. Poď sa pozrieť ...“  Žena mu pokynula nasledovať ju.

 

Ostrov bol neveľký, holý a pustý. Napriek nehybnosti hladiny, ktorá ho obklopovala, sa na nej plavili čierne člny. Vynárali sa z hmly naokolo a v nej i mizli. Míňali ostrov. 

Nejakou mocou usmernila jeden z nich k brehu. Naklonil sa nad neho a vzápätí odvrátil zrak. Pohľad do vnútra člna nebol príjemný. Krv na sinavej farbe nahých tiel muža, ženy a dvoch detí prezrádzala, že zomreli násilne.

„Ich smrť už nik nepomstí,“ povedala sklamane.

„Kam všetci plávajú ?“

„Neviem. Mojim poslaním je iba umožniť návrat vyvoleným ...“


Pobrali sa do vnútra ostrova. Akokoľvek mu pripadali jej slová od počiatku úplne neuveriteľné a podozrivé, musel nad nimi uvažovať. Spomenul si, čo zažil pred vstupom do jaskyne.

„A ako som mal byť teda zavraždený ?“ opýtal sa, aby si niečo overil.

„Úderom do hlavy. Zozadu. Výpary ti utlmili ostražitosť. Preto ti jazdec kázal nepoužiť prilbu. Potom ťa polomŕtveho hodili do rieky v jaskyni, aby telo nik nenašiel. “

Po odpovedi ostal zmätený ešte viac. Áno, niečo také si už vtedy chvíľu uvedomoval. Spomienka na nejasný úder do hlavy v ňom začala vytvárať zmätok. 

Opäť sa odmlčala a nechala ho nerušene uvažovať.

 

Bolo v skutočnosti naozaj všetko inak, ako si pamätal ?  Aj krajina v kopcoch, keď ňou v noci kráčal s jazdcom, bola v iná. Vtedy tam nekráčal s ŇOU. Neprivítala ho nápojom, ktorým by mu ovládla myseľ. 

Zarazil sa, keď si uvedomil, že vysvetlenie, ako sa to mohlo udiať, mu nevravela žena. Rodilo sa v ňom už samé. 

Tak čo je pravda ? Bol naozaj iba zabitý alebo bol ŇOU vyslaný, aby splnil poslanie ? Naplniť džbán ...  Džbán ! Stále ho zvieral v ruke. Ten rozhodne, prečo je tu. Otočil sa k žene : 

„A prečo mám v ruke džbán ?“ 

Žena kráčala ďalej, nedala sa otázkou prekvapiť. „Lepšie si ho prezri, pochopíš ...“ odpovedala chladne.

Prizrel sa naň bližšie. Videla ako ostal meravo stáť a dlho premýšľať. 

„No tak. Povedz si to nahlas, priznaj si, čo vidíš ?“

„Džbán ...“

„Aký ? Odkiaľ ho máš ? Buď úprimný !“

„Ten džbán je ... je ...“ Neveriacky naň pozeral a bál sa vysloviť, čo spoznal.

„No ?...“ naliehala.

„Ten džbán je ... je z domu môjho otca,“ vyjachtal konečne odovzdane.

„A vieš prečo ho máš pri sebe ? Prečo ho kŕčovito držíš ?“

„Nie ...“

„Ukradol si ho.“

„Ja ? A prečo by som ho ...?“

„Isteže nie kvôli jeho bezcennosti. No naplnil si ho zlatom a šperkami svojej rodiny. A doniesol pred jaskyňu. Keď si dostal úder, pevne si ho uchopil. Preto ho máš v ruke doteraz ...“


Niečo sa v ňom začalo lámať, keď si musel pripustiť, že sa možno naozaj stal zlodejom vlastnej rodiny. Džbán to jednoznačne dosvedčoval. Neodbytne sa mu vybavoval okamih, keď sa vynoril z vody. Veď vtedy si predsa nespomenul na dievča, ale na odchod z domu. 

Začínal rozumieť pocitu lúčenia, strachu i náhlivosti, ktorý vtedy cítil. Bál sa odhalenia a mal výčitky ... 

Zrazu mu na um prišla aj ďalšia súvislosť. Predsa aj učenec, staviteľ chrámov, povedal, že zmiznutie pastiera a príchod Bylinkárky podozrivo súvisia. Čo chcel naznačiť ? Že ho zabila ...? 

To bol naozaj taký naivný hlupák ??!

Spoznanie svojej naivity a dôverčivosti v tom, čo vykonal, ho vždy zahanbovalo. Veď práve preto otec a bratia nechceli z neho spraviť obchodníka a zveriť mu rodinné bohatstvo.


„Neprestaň mi veriť,“ pripomenul si zrazu slová dievčaťa. Bili sa v ňom s nedávno zrodenými pochybnosťami.

Zneistel a nedokázal sa sústrediť na jedinú jasnú úvahu. Tak veľmi by potreboval čas, aby poznanie, čo je pravda, samé dozrelo. A aby bolo správne. Keby i v tomto svete bola noc, dalo sa v kľude zaspať a ráno sa zobudiť s jasnou mysľou.


„Musím ti ešte niečo povedať,“ vyrušila jeho úvahy žena. „Vravela som, že sa môžeš sám rozhodnúť, či sa vrátiš alebo nie. A tak to platí stále. Budeš mať na to času, koľko budeš chcieť. Ale na rozhodnutie, či chceš alebo nechceš mať voľbu vrátiť sa, neobmedzený čas nemáš.“

Z výrazu jeho tváre porozumela, že nechápal presne, čo vravela.

„Neviem kedy, možno až o dlhú dobu, ale možno už o chvíľu, stratím schopnosť ponúknuť ti možnosť rozhodnutia k návratu,“ vysvetľovala. „No stačí prijať včas môj bozk. Ním získaš schopnosť vrátiť sa kedykoľvek späť. Ale nemusíš tak ani potom urobiť. Bozk ťa k ničomu nezaväzuje. Na opačnej strane ostrova je prázdny čln. Ním sa môžeš kedykoľvek vybrať ďalej.“

Konečne pochopil jej ponuku. Uľavilo sa mu. Samozrejme, že prijme bozk. A potom všetko dôkladne premyslí. 

Súhlasne prikývol.

„Stačí prijať jediný môj bozk a vrátiš sa späť,“ zopakovala svoju ponuku. 

No on sa nehýbal. Akási skrytá naliehavosť v jej slovách v ňom vyvolala pochybnosti. Čo ak je to pasca. Ale, v čom? Mlčal a opäť zamyslene premýšľal .

Vybadala jeho váhanie a nerozhodnosť.

„Tak ukáž, ako sa vieš bozkávať ...” priblížila sa k jeho tvári.


Nakoniec zavrel oči a našpúlil pery aj on ...

Autor P.Balam, 02.01.2021
Přečteno 41x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter