PRÍBEH - 16

PRÍBEH - 16

Správca


Vrátil sa späť ku kolesu. Váhal, či má ísť za malým mužom hneď, veď po bezstarostne prežitých chvíľach, ktoré sa mu teraz zdali byť prirýchlo ubehnuté, netúžil sa s ním tak skoro stretnúť. No ak to bolo želanie OSUDU, tak sa mu nevyhne. Mal by sa však naň dajako pripraviť.

Aby návštevu správcu predsa len dajako oddialil a toto svoje rozhodnutie sám sebe zdôvodnil, začal si obzerať koleso. Zo zvedavosti spočítal aj počet políčok, no po dopočítaní zneistel. Určite sa zmýlil. Očakávaný počet 36 políčok mu nevyšiel. Zopakoval počítanie, no opäť s iným výsledkom.

Zapozeral sa tentoraz podrobnejšie na jednotlivé znaky. Ani jednému síce nerozumel, no bola v nich zrejmá vzájomná podobnosť. Očami pomaly posúval pohľad po obvode kruhu. Jednotlivé znaky boli očividne rozdielne a určite sa neopakovali.

Zrazu zarazene zastavil pohyb očí. Jedno miesto bolo bez znaku ... Zvláštne, jazdec mu o prázdnom políčku nič nepovedal. Nabudúce sa ho na to opýta.

Teraz sa sústredil na počítanie a zistil, že okrem prázdneho, je na kruhu naozaj ďalších 36 políčok so znakmi. Rovnako ako počet budov na námestí ...

Zamyslený po chvíli pomaly prešiel na opačnú stranu kolesa. Až tam zbadal malý kamenný dom.


Nesmieš váhať, pripomenul si JEJ radu. Vkročil dnu. 

Už predsieň ho prekvapila veľkosťou, určite presahovala rozmery domčeka. Ocitol sa v nej medzi  množstvom postávajúcich postáv s maskami, ktoré čakali na vstup pred troma vysokými dverami. Boli bohato zdobené ornamentami a mali nad sebou nápis, ktorému napodiv rozumel :  KAŽDÝ KTO VSTÚPI, JE VÍTANÝ !

Uvidíme, pomyslel si a sebavedomo otvoril prostredné z nich.  Poslal ho sem predsa sám OSUD ...

Ocitol sa na prahu dlhej sály. Že bola postavená a vyzdobená ešte honosnejšie ako to, čo videl v meste ho ani neprekvapilo. Zaplnená veselými hodovníkmi sa po oboch stranách strácala v nedohľadných priestoroch. 

Ešte len vykročil na zlatý koberec rozložený stredom sály a už spozoroval údiv najbližších okolostojacich. Ako kráčal, vrava i veselosť naďalej tíchli a on na sebe priam cítil váhu pribúdajúcich prekvapených pohľadov. Určite svojím konaním porušil nejaké pravidlá, zákazy či zákony. No veril, že tak ako nepatril do tohto sveta, tak takisto mu bolo dovolené ich porušiť.

Na konci koberca ho čakalo dlhé schodisko a na jeho vrchole prázdny, z bieleho kameňa vykresaný trón. Povaľovali sa na ňom iba dajaké zlaté symboly, zrejme moci či vlády. Ich majiteľ akoby tak dával okoliu najavo, že mu na jeho výsostnom postavení ani nezáleží. Aj sa tak správal, vysoký, statný a dôstojne pôsobiaci muž s bradou, sa pohodlne opieral o trón a nenútene sa rozprával a smial s okolostojacimi.

Keď mladík vykročil na schody, v sále už vládlo ticho. Neutíchala iba vrava a čoraz viac silený smiech pri tróne. Muž svoju očividne zámernú nevšímavosť voči dianiu v sále stále nemenil a nikto z jeho okolia sa ho neodvážil upozorniť na prichádzajúceho.

Je asi taký ako jeho palác, pomyslel si, keď stúpal nahor. Zvonka pôsobí skromne, no vo vnútri ukrýva prepych a bohatstvo. Ktovie čo sa skrýva za maskou blahosklonnosti muža na tróne. Stihol si už totiž všimnúť, že správanie v úctivej vzdialenosti postávajúcich spoločníkov muža s bradou bolo podobné viac súhlasnému pritakávaniu pochlebovačov ako úprimnému rozhovoru priateľov.

„Hľadám správcu,“ prehovoril preto okamžite a nahlas, aby na seba upozornil, akonáhle sa ocitol pred trónom. S rovnakou sebaistotou, s akou vkročil do siene.

Jeho slová uťali smiech a vravu pri tróne a konečne donútili muža upriamiť pozornosť k schodisku. Hraná prívetivosť sa okamžite vytratila z tváre a jedovitý pohľad hnevom zúžených očí začal prebodávať pôvodcu drzých slov. Až vtedy si mladík uvedomil, že nečakal na privítanie či povolenie predstúpiť a prehovoriť.  A nielenže nepoužil dajaké zdvorilé oslovenie, ale dokonca ani obyčajný pozdrav. No ktovie prečo, nevyčítal si to. Napriek všetkej okolitej okázalosti, nepocítil voči mužovi žiadnu úctu.

„Ja som tu vládca, rozumieš ?“ zahrmel nazlostený hlas. Jemné tiky okolo úst i na žilách kŕčovito znervóznených rúk prezrádzali, ako veľmi sa muž snažil ovládať. „Vládca a jednoznačný panovník! Žiadny správca ! Od koho si vlastne to slovo a oslovenie počul !?“

„Povedal mi to .... OSUD,” vyhŕklo z neho pravdivo, priam až ľahkovážne, lebo nič iné ho nenapadlo.

Ani sám nečakal, že jeho odpoveď tak veľmi zmení správanie sa muža, ktorý sa asi už-už chystal k nemu rázne vykročiť a možno ho aj zraziť zo schodov. Ten teraz miesto toho zostal nehybne bezducho stáť, až kým sa bojazlivo a opatrne neposadil na trón. Viditeľne zneistel, ba dokonca sa zdalo, že sa celý zmenšil. Neprítomným pohľadom prezerajúc sálu kŕčovito schmatol do rúk zlaté znaky moci. Priložil si na ich hruď, akoby mu mali zabezpečiť dajakú ochranu.

„Vravíš OSUD ? Snáď tu nebol ?“ prehovoril prekvapujúco krotko znejúcim  hlasom a  ustráchaným pohľadom sa poobzeral naokolo. Keď nedostával odpoveď, zahľadel sa na zlaté predmety v rukách. Až keď oči napokon pozornejšie opäť upriamil na mladíka, ozval sa z trónu nečakaný smiech. Znel okázalo ohlušujúco a dlho. Šíril sa prekvapenou sálou a zjavne mal prekryť nedávny strach i vyvolaný zmätok u všetkých naokolo :

„Hohohó ...! Ty ?!  Si to naozaj ty ?! Takže to teba mi sem poslal sám OSUD ? No to je teda dobré ! A ja som prikázal všade ťa hľadať a doviesť práve sem !“

V sieni nastalo konečne veselé oživenie.

„Chcel som ti totiž niečo ukázať a ponúknuť,“ povedal už rozhodným hlasom a zostúpil k nemu z trónu. 

„Dnes môžeš byť prvým z tých, ktorí sem došli ako noví a zakrútením kolesa sa stávajú šťastnými ľuďmi tohto sveta. Môjho kráľovstva. A viem aj, že si sem prišiel inak, ako ostatní. Preto tebe, keď zakrútiš kolesom, splním jedno želanie. Splním ti čokoľvek.“

Pri týchto slovách ho nečakane a priam až priateľsky objal za plece.

„Poď, zakrútiš ako prvý kolesom a splním ti čokoľvek,” zopakoval a pobádal ho zísť po schodoch a vykročiť k východu zo siene. 


Mladík sa snažil nedať najavo nechuť z objatia. Uvedomoval si iba, ako ho skrz neho ihneď opúšťala vlastná vôľa. Preto neváhal a rýchlo položil mužovi otázku, ktorá sa mu začala vytrácať z mysle :

„Dobre, keď zakrútim kolesom, privedieš ma k prameňu večného života ?“

Otázka vyvolala smiech všetkých prítomných. Tentoraz bol úprimný a prejavoval skutočné pobavenie. Aj ruky z pliec padli dole, lebo ich majiteľ sa smial tiež.

„Priateľu, veď tu sú všetci tí, čo nikdy neverili a ani neveria na večný život ! Tento svet je predsa mojou odmenou tým, ktorý sa nenechali obmedziť podobnými rozprávkami či povedačkami a z nich vytvorenými hlúpymi obmedzeniami a príkazmi. Stali sa tak už vo svojom živote slobodnými a voľnými bytosťami.  

Takže to, čo neexistuje, sa ti nedá splniť. Nemáš kam ísť. Ani sa vrátiť. Moju ponuku na návrat si predsa nedávno odmietol. Veď asi už vieš, kto som a sám teraz vidíš, aká je moja skutočná podoba,” dodal už muž vážnejšie.  „Preto bez obáv zakrúť kolesom! Určite ti OSUD prezradil aj to, čo ťa tu čaká. Každé číslo predsa vyhráva, tak čo váhaš ...“

„A čo keď vytočím prázdne políčko ?“

Otázka znovu uťala smiech i vravu v sále. Predstava prázdneho políčka vyvolala nefalšovaný des na tvárach všetkých prítomných. Okrem vládcu.

„Zakrúť kolesom a dozvieš sa ...” pokračoval stále priateľským hlasom.

„Nie, chcem to vedieť vopred. “

Zrejme sa mu tie slová podarilo vysloviť veľmi rozhodným hlasom, lebo muž po chvíli následného obojstranného mlčania, keď videl jeho zotrvávajúce odhodlanie, opäť zvážnel a zjavne namrzený sa pomaly vrátil na trón. Rozvalil sa naň a uprene zazeral na mladíka.

„Dobre,“ povedal nakoniec. „Je v mojej moci splniť ti jedno želanie, ako som vravel. Urobíme stávku. Dám ti otázku, ak uhádneš, tak ti ho splním. Ak neuhádneš, zakrútiš kolesom. Viac mi od teba netreba.”

Mladík si všimol krátky zlomyseľný úškrn, ktorý sa mužovi zjavil pri ponuke a preto krátko váhal, až kým si neuvedomil, že zrejme inú možnosť nemal. 

„Dobre, polož otázku.”

„Aké je tu číslo vládcu ? Čo znamená ? A aby si sa nespoliehal na večnosť s odpoveďou, tak čas ti beží.”

Tentoraz sa muž už uškrnul viditeľne a v jeho rukách sa znenazdania objavili presýpacie hodiny. Otočil ich a položil na zem.

Mladík sa ihneď snažil sústrediť sa na hľadanie odpovede a nevšímať si presýpajúci sa piesok. Spomenul si aj na školu. Ktovie, či tento tu na tróne, pozná jeho záľubu v počítaní a číslach, prebleslo mu ešte škodoradostne hlavou. Vzápätí si ale pripomenul, kde sa nachádzal a začal sa ho chytať nepokoj. 

Stretol sa tu iba s dvoma číslami, 36 a 666... aký je medzi nimi súvis ? Skúsil ich podeliť, no rýchlo zistil, že výsledok nedáva zmysel, len zbytočne stratil čas ... A čo tak spočítať všetky čísla od 1 do 36, napadlo ho. Bola to jeho záľuba, odkedy učencovi v škole ukázal svoj postup s guličkami. Pozrel na hodiny, snáď to stihne ... 


Výsledok ho prekvapil. Ani nečakal, kým sa piesok celý presype a vykríkol : „Mám odpoveď !”

„Tak skoro ?” neskrýval prekvapenie muž na tróne. Opäť sa naň okázalo uvoľnene rozvalil, lebo po vyslovení otázky sedel predklonený v napätom očakávaní. 

„No tak, tak hovor,“ pokračoval odmerane s neskrývanou netrpezlivosťou v hlase.

„Číslo vládcu je 666.”

„To je všetko ?“ snažil sa vládca tváriť sklamane, keď mladík nepokračoval. „Aj tak viem, že ti ho určite prezradil OSUD. Neviem teda, či mám uznať odpoveď.”

„Číslo 666 je súčtom všetkých čísiel od 1 po 36. Číslo 36 je magické, to predsa vieš sám lepšie ako ja. Je vytvorené iba z jednotiek, dvojok a trojok. Ich súčet i násobok je 6. A štvorec čísla 6 je 36. Aj násobok štvorcov jednotky, dvojky a trojky je 36. A tak koleso s 36 znakmi a políčkami predstavuje magickú hru života v tomto svete. Hru, v ktorej si tu ty vládcom.”

Muž mlčal a očividne sa zdráhal uznať odpoveď. No zároveň tým prezrádzal, že odpoveď bola správna, veď inak by ju určite ihneď s posmechom rázne zamietol. A práve svojim mlčaním daroval mladíkovi dostatočný čas, aby si ten niečo uvedomil. Spoznal pascu, do ktorej skoro spadol ...

 

 

Autor P.Balam, 05.01.2021
Přečteno 21x
Tipy 0
ikonkaKomentáře (0)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
© 2004 - 2021 liter.cz v1.4.12 | Facebook, Twitter