xxx

Niečo končí bez ďalšieho začiatku.

Príbeh vraj romantický, nie, bol temný na konci aj v prostriedku. Mysľou mi prebieha môj život,  prichádzate ku mne, otec, mama, brat, na tvárach vám vidím smútok, slzy, ale prečo? Ste tak strašne potichu, len vaše vzlyky ozvena nesie kostolom.

Počkať, kostolom? Aha, je nedeľa, vždy chodíme celá rodina spolu. Potom je to správne. Cítim sa nepohodlne, asi ten korzet na šatách, je nový, tlačí ma. Niekto mi podal bielu ružu do rúk, ďakujem, je krásna. Zotmelo sa.

Noc prichádza, počujem zvony, nejakú hudbu, smútočnú? To sa mi asi len zdá. Ideme kočom? Cítim natriasanie, udrela som si čelo. Opatrne. Koč sa zastavil. Opäť zvláštna smutná hudba. Dnes je všetko zvláštne. Mám na sebe biele šaty. Nenosím bielu.

A zase to natriasanie, mám pocit, že klesám, padám. Au. narazila som. Čo to má byť? Buch- buch, akoby niečo dopadalo nad moju hlavu. Chcem odísť, no nemôžem sa pohnúť. Až teraz otváram oči - tma. Malý priestor. Ruky mám na prsiach zložené, malý vankúšik pod hlavou, cítim kadidlo, fuj. Začínam sa báť.

Na zápästí mám priviazanú stužku, prečo? Ťažko sa mi dýcha. Zaťahám za stuhu, nič sa nestalo, len ten zvuk, akoby zvonček. Skúšam znova a znova. Teraz už prepadám panike.

Spomínam si na jeden strašný zvyk, počula som otca rozprávať, keď som sa schovávala za dverami, ak zomrie niekto mladý, bez príčiny, na ruku mu priviažu motúzik, nad hrobom bude zavesený zvonček, ak by sa zobudil, zvonil by na živých.

Kričím z plných pľúc, zúfalo, strašne, hystericky ťahám za stuhu. Počujem zvonček len ja? Tak rýchlo, prosím, vzduch mi už nestačí, dusím sa. Ja predsa žijem! Kde sú všetci, kde je pomoc? AAAAACH. Posledný výdych mladej slečny v krásnych bielych šatách. nikto živý zvonček nepočul.

Mesačný svit na spadnutý zvonček dopadne na čerstvom hrobe.

Niečo končí bez ďalšieho začiatku.