ŽENA ZA OKNOM ... 3

Minulosť tieňov

Keby mal niekto na druhej strane ulice obdobný dar ako ona, jedného dňa by s prekvapením zistil, že ani pocit prázdna nebol u nej ten najhlbší dôvod nepokoja, ktorý ju zamestnával. Veď prázdno sa týkalo iba absencie pochopenia, uznania... No bol tu v nej ešte jeden pocit, hlboký a nemiznúci, pri ktorom si naopak priala, aby ho tá prázdnota nahradila. Bojovala s ním každodenne presviedčajúc samu seba, že nad ním zvíťazila. Bola to ale iba ilúzia pohľadu do svetla budúceho želaného vyslobodenia. Akonáhle sa obzrela späť, zistila, že aj toto svetlo stále vrhá tiene spomienok, ktoré sa neodstrániteľne a škodoradostne plazia za ňou. A tieto tiene boli, na rozdiel od tých reálnych, stále ťaživé.

Osoba, ktorá bola príčinou tohto stavu, bola v nedávnej minulosti tiež reálna. A čo bolo najhoršie, ostala reálna i v jej novom okolí. Reálny bol aj vzťah, čo dakedy mali a aj všetko, čo spolu prežili. Nereálna bola iba ich spoločná budúcnosť.

Tento fakt sa musel časom svojou neúprosnosťou prihlásiť a ona sa musela rozhodnúť. Vtedy sa naučila byť tvrdou a zostať sama sebou. Daň, ktorú za svoje rozhodnutie ale v rodinnom živote zaplatila, považovala za nespravodlivú. No bolo to sebazáchovné, priam pudové rozhodnutie a zachránilo ju pred definitívnym pádom...

Keď potom stávala pri okne, vedela, že tam na druhej strane ulice je niekedy aj on. Vedela aj, že pohľad na ňu v podobe, kedy nepatrila už iba jemu, ale mnohým, ho trýznil a zraňoval. Občas mala pokušenie sa nad ním zľutovať, no rýchlo takéto úmysly zamietala. Potláčanie ľútosti k tej osobe jej pomáhalo premáhať spomienky, ktoré už nechcela nechať v sebe ťažiť. Vymazať ich síce až tak celkom netúžila, ale rozhodne sa chcela zbaviť tieňov, čo boli na ne naviazané. A preto pri ňom ani nepoužila svoj dar.

Za oknom si vždy pripomenula, že to vysoké, štíhle a interiér presvetľujúce okno, si nazvala francúzskym. Aj ona sa v ňom javila vysoká a štíhla. To však ale nebola jediná podobnosť s oknom, ktorá ju pri spomienkach napadala. Francúzska bola aj posteľ, ktorá sa rozvaľovala v jeho byte a ktorá sa po nejakej dobe poznania stávala na krátke chvíle ich spoločnou. Francúzske bývali aj ich bozky a francúzske bývalo i jeho obľúbené víno. Štíhle fľaše, z ktorých ho elegantne nalieval, často prirovnával k jej postave.

Francúzske koňaky však odmietala. Boli pre ňu koncentrovaným účinkom nebezpečné. Nechcela sa dostať do stavu bez úplnej kontroly tela a do následného stavu bez spomienok na prežité... Jemu by oboje občas možno vyhovovalo, ale jej vonkoncom nie.

Francúzska bola aj veta, ktorú hovorieval. „Mon petite putain”. Sám nevedel, či bola ním správne preložená a vyslovovaná, no jej sa, hlavne spočiatku, veľmi páčila. Páčilo sa jej, že ho inšpirovala k takému hravému, pekne tajomne znejúcemu a šteklivému výrazu. No po čase však sklamane zistila, že ňou akosi úplne vyčerpal svoju fantáziu, zásobu hravosti a inšpirácie z jej osoby. Čoraz viac začala vnímať jej vlastnícky a hanlivý obsah a začínala chápať, že to je skutočný obraz jeho nazerania na ňu. Keď sa po čase utvrdila vo svojom tušení, rozhodla sa ...

Z toho všetkého francúzskeho mu preto ponechala iba pohľad na seba cez okno. A po čase ho už ani neľutovala, veď nakoniec, tam za oknom sa vlastne stávala iba takou, ako ju vnímal. Ale nie tou reálnou, lebo takou nikdy nebola a ani byť nechcela. Ani vtedy pri ňom...

Nemusela ale dokonca ani použiť svoj dar, aby sa už čoskoro dozvedela, že jej telo nahradil iným. Lebo u neho, napriek tomu, že mal v svojom osudovom znamení schopnosť spoznávať i veci nereálne, vždy nakoniec víťazila reálna živočíšna potreba.

Telo, ktoré ju nahradilo, už ale vôbec nemohol prirovnávať k štíhlej fľaške. Pre neho však bolo podstatné, že jeho pravidelnú telesnú potrebu vždy, keď bolo treba, spoľahlivo uspokojilo.

K tomu telu, a časom aj k jeho, by sa nakoniec viac hodilo víno z demižóna. Ten ich oboch nielenže vystihoval tvarom, ale aj objemom nápoja, ktorým liečil svoje sklamanie a obnovu schopnosti naďalej spoznávať i veci nereálne.

Veď aj mužské túžby po pôžitkoch, rozkošiach ducha i tela, bývajú takisto niekedy neohraničené ...