ŽENA ZA OKNOM ... 5

Veselý apríl

Javil sa ako pozorný a ochotný poslucháč jej rozprávania. Aj on patril k tomu osudovému znameniu, ktoré mu umožňovalo vnímať i veci nereálne a zdalo sa, že si ich nielen uvedomuje, ale sa im aj snaží porozumieť. Občas však boli jeho postrehy až také výstižné, že zapochybovala, že boli iba výplodom jeho úvahy a nie nejakej konkrétnej skúsenosti. Tvrdil totiž o sebe, že jeho rodinný život rozhodne vždy bol a je monogamný. Či taký bude alebo aspoň uvažuje ponechať aj v budúcnosti, to už jej s takou rozhodnosťou netvrdil.

Postreh spochybnenia jeho rozhodnosti pri zachovaní budúcej domácej vernosti ju pobavil a zalichotil. Vztiahla ho totiž podvedome na svoju osobu. Vždy jej lichotilo, keď pobadala, že vyvolala jemné pokušenie na mužskom protipóle.

Neuniklo jej totiž, že napriek dobre predstieranému nadhľadu nad jej príbehom, nikdy nevynechal možnosť znegatívniť osobu jej bývalého milenca. Zastieral to síce akože chápaním i jeho pocitov a postojov, veď nakoniec, v mnohom si boli veľmi podobní, až priveľmi podobní, ako si časom prekvapene uvedomila. No v konečnom dôsledku ten bývalý vždy z jeho postrehov vychádzal nie práve v najlichotivejšom svetle. Keďže jej tým ale pomáhal vymazávať tiene, alebo aspoň ich ťažobu, tak jej to ani nevadilo. A bola mu vlastne nakoniec za to i vďačná, aj keď mu to nikdy nepovedala.

Nechcela mu preto kaziť drobné ilúzie z jemného pokušenia zo svojej osoby, o ktorom vedela, že u neho vyvoláva. Bol to jej malý darček, ktorý mu poskytovala naviac oproti ostatným osobám na opačnej strane ulice.

Na druhej strane mu ale rozhodne nemienila dávať nádeje na niečo viac. Nechcela opakovať minulosť a napriek všetkému pozitívnemu, čo k nemu prechovávala, on ako milenec nebol pre ňu až tak vhodnou osobou. Bol pre ňu zaujímavý skôr zo spoločného poznávania nereálnych stránok života a vyvolávaním zvedavosti o záhadách, ktoré v ňom nevedela odhaliť. Keď totiž občas pri ňom použila svoj dar, stále narážala na miesta v jeho mysli skryté pred jej očami a hluché na jej otázky.

Veľa vecí sa jej ale odkryť podarilo. Videla jazvy na jeho emocionálnej duši z mladosti zahojené manželstvom a nové jazvy manželstvom vytvorené. Tomuto rozumela, toto poznala i zo svojho života. Nevyhnutné vzájomné dane za dlhoročné spolužitie. Vysnená cesta ružovou záhradou sa zmení na bolestné spoznávanie toho druhého predieraním cez tŕnisté kroviny, kedy sa prestanú vnímať kvety ruží a cítia sa iba ich ostne. Ktovie aké jazvy by si narobili v spoločnom živote oni dvaja, napadlo ju raz. Nejaké určite a možno aj hlboké.

Overila si i niektoré skutočnosti, ktoré jej pri prvých rozhovoroch uviedol. Tvrdil, že síce spočiatku, keď prišiel na druhú stranu ulice, komunikoval nejakú dobu pred ňou aj s inými dámami v jej dome, ale kvôli jej šarmu a čaru s tým prestal. Skrátka také typické mužské oblbovanie. Ale i to on vedel povedať s istým čarom a úprimnosťou a tak sa tvárila, že mu verí. A okrem toho, overila si to v jeho mysli, až tak veľmi neklamal. Len akosi zabudol spomenúť, že jedna z tých dám si počas jeho komunikácie začala reálne posteľné pletky s rýchlejším a šikovnejším sokom, čo mu dotyčná časom s výčitkou na jeho pomalosť šplechla obrazne priamo do tváre, lebo zrejme nejaký počiatočný záujem o jeho osobu mala. Tá druhá dáma ho, tak ako aj mnohých ďalších mužov na druhej strane ulice, zahŕňala takými búrlivými a vášnivými opismi živočíšno-milostných scén svojho manželského života, až dostal podozrenie, že sa odohrávali iba v jej fantázii a nie na chodbe, v kúpeľni, kuchyni ... Mali aj veľký víkendový dom s pivnicou, povalou, altánkom a záhradnou latrínou... S kľudom a bez výčitiek ju preto tam všade prenechal jej manželovi.

Tú prvú si ale trochu vychutnal ... nahodil takú formu komunikácie, cez ktorú sa s ňou vnútorne viac zblížil a keď po čase vycítil, že dotyčná je už v stave očakávanej ponuky na prežitie niečoho spoločného, sekol s ňou raz a navždy bez vysvetlenia uprostred jednej banálnej debaty.

Toto ukončenie s tou prvou dámou sa jej páčilo, bolo to niečo obdobné, ako by to urobila aj ona a pocítila zároveň aj určitú škodoradosť voči tej osobe ako sokyni, aj keď to s tou sokyňou vlastne presne ani nesedelo ...

Odkryla si samozrejme u neho aj to, ako vnímal ju, teda aspoň to, čo jej dovolil nazrieť. Uvidela prvotné očarenie, zvedavosť, snahu zachytiť a pochopiť niečo neuchopiteľné v jej obraze za oknom i v jej živote. Sprostredkoval jej svoje vnímanie neretušovane, musela si ale priznať, že to okno a ilúzia, ktorú v ňom vytvára, ju asi trochu prikrášlili. Tak to aspoň sebakriticky hodnotila, jej oči pri pohľade do zrkadla boli predsa len bližšie k realite, ako tie jeho z druhej strany ulice. Preto ju neskôr potešilo, že jeho nazeranie na ňu sa nezmenilo ani po krátkom a nevinnom stretnutí, ku ktorému raz na základe vzájomnej zvedavosti došlo a po ktorom netrpezlivo a tak trochu s obavami vyčkávala, kedy sa dostane do jeho mysle.

A ako ďalšiu odmenu mu preto občas pridávala za oknom i pózy určené iba pre jeho oči. No to bolo už skôr spojenie príjemného s prejavom istej vďaky... Veď aj samej sebe treba občas urobiť dobre a príjemne. Obdobný prejav vďaky ale od neho radšej neočakávala, hoci aj také, často krát zúfalé výkony, predvádzali viacerí mužskí jedinci na druhej strane ulice, len aby na seba upútali pozornosť.

No pri ňom netúžila kaziť si ilúzie pozeraním jeho obdobných výtvorov, aj keď by ju určite rozosmiali i pobavili a vhodne by zapadli do bláznivej, hravej a veselej aprílovej nálady, ktorá sa jej postupne zmocňovala a odháňala mraky nedávnych tieňov ...