Prebudený

Prebudený

I.

(Precitanie)

Prebúdzam sa na zvuk štyroch budíkov na západnom nádvorí starého paláca, ktorý už dávno neslúži svojmu účelu, len sa lenivo mazná sám so sebou v záhyboch času, akoby nevedel, že kráľ dávno odišiel s vojskom hľadať nové druhy korenia, akoby netušil, že na stromoch vedľa hladomorne nerastú jablká ani hrušky, ale vyvíjajú sa v tichu šepotavých listov vzácne plody z neznámych krajov, tých, ktoré treba navštíviť, aby sme pochopili súvislosti dejín a súvislosti rodenia, hoci i bez ich poznania mohli by sme rozlúštiť všetky záhady, ktoré ako všeobjímajúci princíp plávajú v oceánoch pravdy a ani na okamih neprestávajú prúdiť rôznymi smermi, raz k nám, trúchlivým tvorom bez pokory a skutočného pochopenia snov, raz k rastlinám a živočíchom, lapajúcim po dychu v teple slnečných dní jediného skúseného roku, jediného roku, o ktorom písal kronikár na pätnástej strane, že je najvyšší čas položiť si otázku o prítomnosti a budúcnosti ľudí, zhromaždených na nádvorí paláca.

 

II.

(Rendezvous)

Prebudila ma láska, vznášajúca sa priestorom bez nenávisti, aby mohla lepšie vnímať moju tvár. Otvoril som oči a prechádzal sa nádvorím, kde som opatrne šliapal po umelých kvetoch, a nezbadal som sediacu postavu na prvých dvoch schodoch, a nevidel som, že postava sleduje každý môj krok, každý pohyb môjho precitnutého tela, zvláštnej schránky, roky spiacej na pozadí plátna, vyvrhnutého malou morskou vílou, roky unikajúcej novému pohľadu na zvieracie Ja, na zvieracie Vy, ktoré sa prepletajú navzájom a nikdy nevykonávajú obrady na získanie lepšej mravopočestnosti, ktoré by im beztak neboli nápomocné na ich ceste, na ceste mlieka a nových tvorov bezškrupulóznej mysle.

Sledoval ma živý odtieň žiarivých očí, ktoré som nikdy predtým nevidel a nemohol vidieť, pretože neboli na dosah, ako nebola na dosah láska, ktorá páli svedomie, stokrát zničené Sodomou Gomory, stokrát predýchanej Romeom a krásnou Júliou, ktorá občas sedela na balkóne domu svojich rodičov a zbláznená hľadela na jaštericu, lezúcu po zábradlí, aby nabrala nové skúsenosti a novú potravu pre svoje mláďatá, večne uzavreté v prítmí lesného úkrytu, kde sa môže skrývať len ten, kto nemiluje, alebo ten, kto spáchal zločin a leží prikovaný a odsúdený spoločnosťou ďaleko za osudom, ďaleko za okrajom priepasti, skrývajúcej nejedno tajomstvo, nejeden úžasný artefakt slobody.

 

III.

(Sen je skutočnosť)

Hľadali ma na nádvorí, ale ja som bol v komnate s postavou lásky a veštil som jej z rúk budúcnosť a z očí minulosť navlhčených pier, ktoré ako morské tvory objímajú priateľa alebo obeť, pričom nepoznajú pocit viny, pocit skľúčeného človeka, keď po precitnutí zistil, že stále spí, že jeho sen je skutočnosť, a skutočnosť ho neposúva dopredu, ale zraneného ho necháva stáť uprostred križovatky plnej morských rias a budíkov, zvoniacich vždy o piatej hodine času, dohodnutého spoločnosťou a všetkými tvormi, blúdiacimi skrz Pamír až k okraju Krabej hmloviny, kde sa končí každá cesta, každé zvnútravystúpenie, na ktoré čakám ja a malý zástup veriacich v prechod nového tisícročia, pretože vedia, že príchodom nového veku, príde k nim nová láska, ktorá vznikne blízko mladej supernovy alebo hniezda belasých orlov, ktoré sa nezúčastňujú nikdy osláv, len sa nemo prizerajú a nakoniec netrpezlivo odletia do výšky približného západu.

 

IV.

(Zvuky lásky)

Nechal som na seba pôsobiť jeden zo štyroch budíkov, aby ma vrátil späť do krajiny lásky, o ktorej som počúval od starcov a mudrcov legendy, niekedy plné jemnocitu, ktorý mohli zažiť iba milenci utopení v jazerách vášne, a taktiež mnísi a mníšky, uväznení vo svojich celách na konci sveta, odkiaľ neprichádza nikdy žiaden zvuk, ani perleť snov, ani zmŕtvychvstanie túžby, ktorá môže prekročiť všetky hranice dostupných vesmírov, dostupných brieždení a mobility úsvitu.

Načúval som zvukom lásky, vychádzajúcim z úst postavy, ležiacej v komnate starého paláca, ktorý mohol byť mojou vlastnou matkou a mojím vlastným otcom, takisto ako nevidiacou perlorodkou na dne nového oceánu, krčiaceho sa v úzadí zmenšenej baziliky, aby nebol lepší len pre mňa, ale i pre postavu ležiacu v komnate bez okien a východu, bez jediných dverí, naznačujúcich otvorené srdce, o ktorom musí snívať každý, kto miluje, každý, kto pozná aspoň jednu bytosť, pre ktorú sa oplatí žiť a zomrieť.

Chcel som a mal som sa dotknúť bytosti, ležiacej vedľa mňa, lenže priestor medzi nami, napnutý a napružený na prasknutie, vykazoval známky nedôverčivosti a milostnej schizmy, naposledy videnej v dávnovekom kláštore, vysoko nad obývaným a poznačeným svetom, kde sa odohrala nejedna tragédia ľúbosti kňaza a oslňujúcej novicky, ktorá tam prišla s úmyslom očistiť seba a svoj rod od tajomného hriechu, prenášaného z pokolenia na pokolenie, a jedine disciplína vedená tvrdou rukou predstavenej kláštora a jeho hrubé múry, zvyknuté na stekanie ženských sĺz, väznenými a skrytými, mohla zastaviť cit väčší než južné pobrežie kráľov, väčší než dokonalé stavby východných národov, kedysi preslávených a neskôr stratených, po čase však objavených neznámym vedcom severu.

 

V.

(My sme cesta a zrkadlo a sen)

Dodávam si odvahy, aby som neprevrátil jeden zo štyroch budíkov, ktorého hluk by mohol zapríčiniť koniec známeho sveta alebo koniec jednej legendy, zapísanej v nejednej kronike, tlačenej na žltom papieri a viazanej v koži býka či koňa známeho rytiera, bojujúceho na strane zákona, zákona chátrajúcich predstáv o spravodlivosti, vykonávanej poctivou a nekompromisnou rukou, cvičenou v zabíjaní nepriateľov a v milovaní priateliek, ktorí sa na chvíľu stávajú jeho súčasťou.

Bolo by lepšie pokračovať v spánku, než precitnutím pretrhávať niť skutočnosti, ktorá sa častejšie javí bolestnou, keď ju nemôžeme zotrieť zo steny, ako to robíme snom, vychádzajúcim z lyžíc obrazov, ale neboli by sme naplnení láskou a úctou, prameniacou z gejzírov na okraji planín, ktoré musíme vidieť, aby sme videli, a ktoré musíme cítiť, aby sme cítili, v každej ceste, ktorú máme pripravenú na nesmierne putovanie, pretože my sme cesta a zrkadlo a sen, pretavený v ohňoch obrazov, v obrazoch ohnivých ciest zrkadliacich sen o láske.

 

VI.

(Nové plody)

Precitám a nado mnou leží a oddychuje postava hľadiaca do môjho vnútra, akoby chcela preniknúť do jadra skutočnej lásky, do centra jediného drahokamu, plného nevšedného riasenia rozumu, tak ako keď v jedinom okamihu prenikáme vrstvami sna, niekedy nad ránom, inokedy hlboko uprostred noci, a vešiame na seba známky odvahy pri putovaní predstavou, ktorá nie je našim kláštorom, ani komnatou bez okien a dverí, a nemôže byť hnutím, ktoré nás spasí alebo zahubí, má však náboj energie a súcitu, náboj vyzlečený do naha pred strieborným zrkadlom šťasteny či pýchy, ten, ktorý strieľame tak radi z výšky plemenných koní, a rodí sa nová láska a nový svet a nový sen a nové brieždenie a nová bytosť a nový palác, ktorý pred nami pokorne skláňa svoj chrbát, ako sa my skláňame pred pochopením svojej lásky, svojho sveta, poznačeného myšlienkou o prekonaní sebaúcty a sebaklamu, ktorý nech sa stratí a prinesie nové plody stromov na nádvorí osirelého paláca, kde len so mnou precitnú za zvukov štyroch budíkov.

Autor Dušan Láznička, 30.04.2025
Přečteno 14x
Tipy 4
Poslední tipující: šuměnka, mkinka
ikonkaKomentáře (1)
ikonkaKomentujících (1)
ikonkaDoporučit (0x)

Komentáře
líbí

nechť přinese cokoli: pochopení a nové plody

snivost a prostory, pro sebeúctu lásky vrostlé do náhody :)

30.04.2025 21:08:15 | šuměnka

© 2004 - 2025 liter.cz v1.8.1 ⋅ Facebook, Twitter ⋅ Nastavení soukromí ⋅ Osobní údaje ⋅ Provozovatel